Môj starší brat musel na mňa často dávať pozor. Keď šiel za kamarátmi, šiel som s ním. Určite je vám jasné, akú z toho mal radosť.

Cez prázdniny sme sa takmer každý deň chodili kúpať na kúpalisko vzdialené takmer šesť kilometrov. Pre mňa to bola dosť dlhá cesta. Často sa stalo, že som si na kúpalisku ľahol na deku a zaspal. Bratovi to celkom vyhovovalo, pretože na mňa nemusel dávať pozor.

Raz som sa však prebudil skôr a vyrazil na prieskum. Skončil som pri skokanskom mostíku. Doska bola tri metre nad hladinou. Začiatočníci skákali len tak nohami dolu, ostatní šípku.

Využil som chvíľu, keď na doske nikto nebol, a šiel sa pozrieť, ako je to vysoko. Skoro sa mi z tej výšky zatočila hlava. Chcel som sa vrátiť, keď v tom sa za mnou ozval bratov hlas: „Skoč, lebo ťa sám zhodím!“

Brat vedel, že neviem plávať. Chcel ma len vystrašiť, aby som tam už nikdy nešiel. Ale ja som si myslel, že to myslí vážne. Rýchly nádych – a než sa brat spamätal, zmizol som pod hladinou. Voda bola šesť metrov hlboká. Po chvíli sa moja hlava vynorila nad hladinu a štýlom „na psíka“ som doplával k brehu. Vďaka pudu sebazáchovy som za tých päť sekúnd pochopil, že nejakým spôsobom musím doplávať k brehu. V ten deň som sa stal plavcom.


Zdieľať: