Naše auto sa horko-ťažko driapalo do kopca. Boli sme na ceste už niekoľko hodín a horúčava bola stále väčšia. Slnko nás neúprosne prenasledovalo a horúci vzduch vysúšal ústa a hrdlo. A vo fľaši už nebolo ani kvapky vody. „Prečo sme to vypili hneď ráno?“ vzdychla staršia dcéra hádam po päťdesiaty raz. „Prečo sme si nevzali viac vody?“ fňukala mladšia. „Prečo mi nikto nepomáhal?“ skríkla manželka. V aute zavládlo ešte väčšie dusno. „Ale dievčatá,“ snažil som sa zmierniť napätú atmosféru, „predsa si nebudeme kaziť dovolenku. O chvíľu sme na diaľnici, zastavíme na najbližšej benzínke a hneď si dáme niečo chladené.“ Nálada sa trošku zlepšila. Zdalo sa, že sme z najhoršieho vonku. Potom sa to však stalo.

Vraj jeden šofér na chvíľočku zaspal, napálil do zvodidiel a do neho narazilo niekoľko ďalších áut. Nám sa našťastie podarilo zabrzdiť, ale zostali sme uväznení v mori rozpáleného asfaltu. Okolo nás chodili nervózni ľudia. Na obzore sme nevideli žiadnu benzínku. Posadali sme si na zaprášenú trávu pod jediným stromčekom a so zvesenou hlavou čakali na smrť od smädu.

Zrazu mi niekto zaklopal na rameno a strčil mi do rúk termosku. Bol to šofér zo susedného auta, ktorý si nás všimol. Nebolo ťažké dovtípiť sa, čo prežívame. „Je to len voda, ale určite vás osvieži,“ povedal. Mal pravdu. Bol to skutočný zázrak. Nikdy nám obyčajná voda nechutila tak, ako vtedy. Na vlastnej koži sme si vyskúšali, ako vyzerá láska a pomoc v pravý čas. Rovnakú službu sme dlžní ľuďom okolo nás aj my.


Zdieľať: