Mladý medik Roger Bannister spravil ráno 6. mája 1954 lekársku vizitu svojich pacientov v nemocnici St. Mary v Londýne a potom odcestoval vlakom do Oxfordu. Tam sa už medzitým zišlo asi tisíc divákov, aby sledovali súťaž v ľahkej atletike. Bol tam len jeden kameraman a malá hŕstka reportérov. Roger Bannister študoval medicínu a chcel sa stať lekárom. Vo voľnom čase trénoval beh na stredne dlhé trate. Behával počas obeda, večer a cez víkendy. Nemal žiadneho trénera, maséra či dietológa. Trénoval na zle udržiavaných štrkovitých cestách v parkoch a lesíkoch.

V roku 1952 ho vybrali, aby reprezentoval svoju krajinu na Letných olympijských hrách v Helsinkách. Mal však smolu. V behu na 1500 metrov nezískal zlatú medailu, ale dobehol až ako štvrtý. Sklamal nielen Oxford, odkiaľ pochádzali najlepší bežci, ale aj celé Anglicko.

Aj vek už hral v jeho neprospech. Mal dvadsaťpäť a štúdium medicíny mu zaberalo čoraz viac času. Namiesto toho, aby čakal do roku 1956 na ďalšie olympijské hry, vytýčil si oveľa vyšší cieľ. Rozhodol sa, že zabehne 1500 metrov pod štyri minúty, čo sa dovtedy ešte nikomu nepodarilo a všeobecne sa to považovalo za nemožné.

Roger Bannister to však v to daždivé a veterné popoludnie v Oxforde dokázal. Dobehol do cieľa v čase 3 minúty a 59,4 sekundy a zrútil sa šťastný do náruče svojich priateľov. Po tomto behu s ním však nik nespísal žiadnu lukratívnu zmluvu. Namiesto toho sa Bannister stal uznávaným neurológom.

Všetci sme bežcami v behu o život. Na tejto zemi neustále niekto s niekým súperí. V kresťanskom živote – v zápase, na ktorom sa môžeme zúčastniť spoločne len vďaka milosti – je to však inak: všetci si navzájom pomáhajú dobehnúť do cieľa. Každý, kto je ochotný sa na tomto zápase zúčastniť, získa večný život.


Zdieľať: