Justus Devadas sa nedávno rozhodol navštíviť zbory na juhu Indie, ktoré v minulosti pomáhal založiť. V jednom zbore bola na bohoslužbe len hŕstka ľudí a kazateľ. Starší zboru tam záhadne chýbal.

„Chodí pravidelne,“ povedal kazateľ. „Ešte nikdy sa nestalo, žeby neprišiel. Počkáme na neho.“ Ale starší zboru sa ani po dlhšej chvíli neobjavil, a tak začali bez neho.

Keď sa bohoslužba chýlila k záveru, Devadas si všimol, že do zboru vstúpil starší muž, obyčajný dedinčan oblečený v jednoduchých šatách. Bol to starší zboru. „Veľmi sa ospravedlňujem, že idem neskoro,“ povedal kazateľovi. „Chcel som prísť načas, ale po odchode z domu som si uvedomil, že nemám peniaze, ktoré by som mohol dať ako dar. Napadlo mi, že jediný, kto mi môže pomôcť dať nejaký dar, je moja sliepka. Čakal som teda, kým znesie vajce. Snažil som sa ju popohnať, ale trvalo jej to dlho.“ Po týchto slovách zalovil starší zboru vo vrecku a vytiahol svoj dar – starostlivo zabalené vajce.

Premýšľam o všetkých veciach, ktoré mám – mám všetko, čo potrebujem, a ešte oveľa viac – a som dojatý láskyplnou oddanosťou tohto dobrého muža.


Zdieľať: