Stará čínska legenda hovorí, že istý farmár mal starého koňa, ktorým obrábal polia. Jedného dňa mu kôň utiekol do hôr. Keď sa to dopočuli susedia, prišli mu vyjadriť sústrasť, že ho postihlo také nešťastie. „Nešťastie? Šťastie? Kto vie?“ povedal farmár.

O týždeň neskôr sa kôň vrátil so stádom divých koní z hôr. Znovu prišli susedia, aby mu zablahoželali k takému veľkému šťastiu. „Šťastie? Nešťastie? Kto vie?“ povedal farmár.

Keď sa farmárov syn pokúšal skrotiť jedného z týchto divých koní, spadol z neho a zlomil si nohu. Susedia ho zase ľutovali, že syna postihlo také nešťastie. Ale farmár povedal: „Nešťastie? Šťastie? Kto vie?“

O niekoľko týždňov neskôr prišli do dediny vojaci a každého schopného mladého muža odviedli do vojny. Keď videli, že farmárov syn má zlomenú nohu, nechali ho doma. Každý sa tešil, že farmár mal také šťastie.

„Šťastie? Nešťastie? Kto vie?“

Podľa čoho v živote hodnotíme, čo je pre nás šťastie a čo nešťastie? Podľa momentálnych pocitov? Alebo podľa toho, či je to príjemné, alebo nepríjemné? Mnohé príjemné veci sa neskôr ukážu ako veľmi zlé; a veľmi nepríjemné veci môžu po čase priniesť dobré ovocie. Pretože nedokážeme vidieť dopredu, môžeme sa ľahko pomýliť pri hodnotení šťastia a nešťastia vo svojom živote, i v živote iných. Ale keď dôverujeme Bohu, ktorý vidí veci dopredu, odovzdáme svoj život do jeho vôle. To nám dá istotu, že „všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha“. (Rim 8,28)


Zdieľať: