Nedeľné rána na farme sú veľmi rušné. Buď pracujeme v záhrade alebo zavárame, rúbeme drevo na zimu alebo sa venujeme jarnému upratovaniu.

Ale túto nedeľu sa nič z toho nedialo. Všade vládlo ticho. Deti si hneď všimli, že sa niečo nie je v poriadku. Kde je mama? Nemohli sme ju nájsť. Ktosi povedal, že je v obývačke. Ale do obývačky sa nechodilo, iba keď u nás bola nejaká návšteva. A teraz u nás nikto cudzí nebol.

Mama v obývačke? Nakukli sme cez okno. Mama sedela na gauči so zloženými rukami. Na tvári mala akýsi čudný výraz. Šli sme preto za ockom a spýtali sa: „Čo sa stalo?“

„Choďte vonku, chlapci,“ povedal nám otec.

„Čo sa stalo, ocko? Povedz nám, čo sa stalo?“

„Najlepšie urobíte, keď pôjdete von a niečo si nájdete. Do obývačky nechoďte!“

„Ocko, čo sa stalo mame?“

„Mama si urobila prestávku.“

„Čo to znamená, že si urobila prestávku?“

„Povedal by som, že štrajkuje.“

Mama štrajkuje! Prečo asi? Čo sa jej stalo?

Mama bol ako naťahovacia hračka, ktorá si nikdy nepotrebovala odpočinúť. Bola dynamom, hybnou silou našej domácnosti. Keď varila a pracovala, u nás doma fungovalo všetko ako hodinky. Ja som mal vtedy 14 a brat 15. Prinajmenšom tri razy za deň sme sa o mamu vážne zaujímali – keď bolo treba jesť. Keď máte 14, takmer vždy je čas na jedlo. Preto sme si naozaj robili starosti, čo sa stalo s mamou.

Nepamätám si presne, kedy sa tú nedeľu mama vrátila k svojej práci. Nikdy sme sa jej nespýtali, prečo sa rozhodla štrajkovať. Jediné, čo sme si všimli, bolo, že asi o týždeň mala nové šaty. A o niekoľko ďalších dní boli pred naším domom vysadené kvety. Otec zasadil niečo, čo sa nejedlo. Zasadil kvety. Nikdy predtým sa niečo také nestalo.

Šlo o to, že v to nedeľné ráno jeden z chlapcov povedal mame na chodbe: „Zdvihni mi ponožky!“ Tieto slová v našej mame niečo zlomili. Alebo ju možno k niečomu vyprovokovali. Mama si na svojom synovi všimla chybu, ktorú tolerovala svojmu manželovi. Uvedomila si, že je lepšie zastaviť to hneď v zárodku, lebo inak nebude mať jedného pána, ale troch, ktorí jej budú rozkazovať. Preto sa rozhodla štrajkovať.

Počula len samé požiadavky a nijaké „ďakujem“, samé sťažnosti a žiadna vďačnosť. Len príkazy a nijaká pomoc alebo spolupráca. A tak sa rozhodla skoncovať s tým. Podobne ako mnohí ľudia, ktorí ochotne a nezištne slúžia. Po čase prestanú mať radosť. Nepočujú nijakú pochvalu ani slová vďačnosti. A tak s tým skončia alebo jednoducho zmiznú.

Mám nápad. Čo tak vyjadriť sem-tam nejakú pochvalu alebo uznanie? Dajte si záväzok, že ľuďom, ktorí vám preukážu nejakú láskavosť alebo niečo pre vás urobia, vyjadrite svoju vďačnosť a uznanie. Nikdy som nepočul o rodine, pracovisku alebo zbore, kde by bolo slov pochvaly a vďačnosti príliš veľa. A vy?


Zdieľať: