Dnes ráno sme cestou do jaslí stretli staršiu pani. Elias bol hotový z jej psa a ona bola hotová z Eliasa. Zarozprávali sme sa. Schválne.

Na hlave mala turban. Podobný ako som kedysi počas liečby rakoviny prsníka nosila ja a paradoxne, presne taký istý, ako som pred týždňom objednala do štartovacích balíčkov pre bezvlásky.

Bála sa. Že jej vlasy už nenarastú, že nezažije ďalšie Vianoce, že si nepôjde v lete oddýchnuť na pláž, že nebude zajtra.

Pozerala som sa na ňu a usmievala sa. Presne som poznala pocity, ktoré prežívala. A presne som vedela, čo potrebuje počuť. Potrebovala to, čo som zažila na Vianoce 2017 ja. Potrebovala nádej, dôkaz, vieru… A tak som jej ukázala fotku. Moju spred takmer piatich rokov.

Rozplakala sa… A poďakovala. Pohladila Eliasa po hlave a pošepkala, že zajtra ráno sa určite uvidíme znova.

Každý z nás môže byť príkladom, inšpiráciou, hnacím motorom či oporou inému. Stačí chcieť, počúvať, vnímať a byť ľudský…


Zdieľať: