Keď boli moje dcéry ešte malé, navštívil nás môj brat. Deti sa na neho veľmi tešili, pretože strýko vždy rád žartoval, vedel výborne rozprávať a vždy s nimi ochotne vystrájal. Lenže tentoraz ho nemohli poznať. Bol zamĺknutý, smutný, vôbec sa nesmial ani nežartoval. Keď mu niečo hovorili, akoby ich ani nevnímal. Samozrejme sme im povedali, že strýko je chorý a to ho veľmi trápi.

Spomínam si, že deti sa rozhodli túto nezvyčajnú situáciu riešiť po svojom. Večer sa prihrnuli za nami do izby s krabicou liekov. Keď sme sa prekvapene spýtali, čo majú za lubom, staršia povedala: „My už vieme, čo strýkovi chýba. Určite má zápal stredného ucha, pretože nás vôbec nepočuje. Tak mu dáme túto mastičku a potom sa bude s nami opäť hrať.“

To je detská logika. Keď človek nepočuje, má choré uši.

Čo je príčinou toho, že keď sa nám Boh prihovára, nepočujeme ho?


Zdieľať: