Žena, ktorej pred pár hodinami lekár diagnostikoval rakovinu a prijal na hospitalizáciu do nemocnice, spomína:

Asi hodinu trvalo, kým mi dali posteľ. Tú hodinu som sedela na chodbe sama. Bola to asi najhoršia hodina z celých tých takmer troch rokov, ktoré som sa liečila. Došlo mi, čo sa deje. Zrazu som tam v nemocnici zostala sama…

Nerozumela som tomu, že mám rakovinu. Ako je to možné… Otázky sa miešali s odpoveďami. Za tú hodinu som sa vyplakala sama v sebe…

Potom som poslala sms-ku rodine aj priateľom. Začali mi od nich prichádzať povzbudzujúce správy, čo ma dojalo viac ako samotná správa, že mám rakovinu. Všetci boli šokovaní. Ale napísali mi úžasné slová podpory… V tom momente som sa v duši narovnala a povedala som si: „Ok.“ Nebolo to, že idem bojovať. Nebolo to ani, že nejdem bojovať. Bolo to absolútne prijatie toho, čo sa stalo. Mám rakovinu. Bude ako bude.


Zdieľať: