Starlene Peters mala pocit, že by sa mala zapísať na dvojtýždňovú misiu do Južnej Ameriky. Ale v duši mala chaos. Len nedávno sa vrátila k Bohu a do cirkvi. Posledných sedem rokov strávila divokým životom na diskotékach. Teraz mala 25. „Podľa mňa sa nehodím na misiu,“ povedala. Rozhodla sa preto, že sa za to bude modliť.

Poprosila Boha o znamenie. Chcela, aby jej náhodní ľudia povedali, aby sa stala misionárkou. „Na moje prekvapenie sa pri mne v ten deň zastavili niekoľkí ľudia a spýtali sa ma: Nerozmýšľala si niekedy o tom, že sa staneš misionárkou?“

Poprosila preto Boha o druhé znamenie. Chcela, aby jej otec povedal, aby sa stala misionárkou. „Môj otec nie je človek, ktorý by chodil pravidelne na bohoslužby a ja som jeho jediná dcéra,“ povedala. „Myslela som si, že som Boha zatlačila do kúta.“

Na druhý deň jej telefonoval otec a povedal: „Možno by si mala ísť tam, kam ťa Boh vedie.“

V tú noc sa Peters modlila s hnevom. Nechcela riskovať. Dala si preto tretie znamenie. Požiadala Boha, aby jej nejakým spôsobom zabezpečil 450 dolárov, ktoré potrebovala na cestu do Guyany.

Na ďalší deň za ňou prišiel úplne neznámy človek, podal jej bielu obálku a bez slova odišiel. „Keď som sa pozrela dnu, bol tam šek na 450 dolárov.“

Peters zostala v Guyane rok a pol a učila na misijnej škole. Odvtedy chodí z jednej misie na druhú. Občas sa zdrží chvíľu doma, aby si zarobila peniaze na ďalšiu misiu. Dnes má 32 rokov a hovorí, že nikdy nie je príliš neskoro na to, aby ste ostatným hovorili o Ježišovi.


Zdieľať: