Musí k nám prísť nejaký učiteľ. Moji ľudia sa potrebujú naučiť čítať a písať, rozmýšľal Datu (náčelník) Tibalawan Ansumbog, keď ležal na rohoži. Zavrel oči, ale spánok akosi neprichádzal.

Náčelník si vzdychol a otočil sa na druhú stranu. Akým spôsobom má zaobstarať učiteľa pre svoju malú horskú dedinku Dampaan na ostrove Mindanao na Filipínach? Dlho sa prehadzoval zo strany na stranu, keď rozmýšľal, ako tento problém vyriešiť. Napokon mu viečka oťaželi a pomaly zaspal.

O chvíľu sa mu sníval zvláštny sen. Snívalo sa mu, že v rušnom meste kráča dolu ulicou na trhovisko. Nazrel do každého stánku na trhovisku, pretože hľadal známu tvár. Vedel, že sa tu má stretnúť so zvláštnym človekom, ale nevedel, kto by to mal byť. Potom uvidel, ako oproti nemu kráča beloch so žltými vlasmi a modrými očami. To je ten muž, ktorého hľadá! Datu Tibalawan nevedel, ako je to možné, ale bol si tým istý. Zdvihol ruku a ukázal na belocha. Muž naňho zavolal, ale Datu Tibalawan mu nevedel povedať, čo vlastne chce. Potom za sebou počul hlas: „Tento muž ti pošle učiteľov.“

Datu Tibalawan zostal od radosti celý bez seba. Veď to bola odpoveď na najväčšiu túžbu jeho srdca. Hlas pokračoval: „V nedeľu ráno choď do Valencie na trhovisko. Tam stretneš tohto muža.“ Náčelník sa rozbehol k belochovi, ale v tom momente sa zobudil.

Sadol si na rohož a rozmýšľal: Bolo to posolstvo od nejakého ducha? Alebo sa mi to snívalo len preto, že veľmi túžim, aby sme tu mali nejakého učiteľa a veľa o tom rozmýšľam?

V nedeľu skoro ráno náčelník vstal a na hlavu si dal ozdobnú čelenku. Rozlúčil sa s rodinou a pustil sa dolu horským chodníkom. Napokon prišiel na zastávku autobusu do Valencie.

……………

V tú istú noc, keď mal Datu Tibalawan sen, zvláštny sen mal aj Napoleon Saguan. Napoleon pracoval na jednej kresťanskej cirkevnej vysokej škole na Filipínach. Jeho sen sa veľmi podobal náčelníkovmu, s výnimkou toho, že on videl, ako náčelník Manobov s čelenkou na hlave prichádza k nemu. Náčelník zdvihol ruku a ukázal na Napoleona. Keď to urobil, hlas spoza neho povedal Napoleonovi: „Musíš sa stretnúť s týmto mužom. Choď v nedeľu ráno do Valencie na trhovisko. Tam ho stretneš.“

Napoleon vstal a začal sa modliť. „Pane, je tento sen posolstvom od teba?“ Keď sa modlil, nadobudol istotu, že sen bol naozaj posolstvom od Boha. V nedeľu skoro ráno vstal a trpezlivo čakal na autobus do Valencie.

Na Filipínach autobusy často meškajú. Niekedy neprídu vôbec. Ale v to ráno obidva autobusy prišli a cestujúcich včas doviezli do Valencie.

Datu Tibalawan kráčal po trhovisku a túžobne hľadal muža, ktorého videl vo sne. Keď vyšiel z jednej uličky, zrazu ho zbadal, ako kráča priamo oproti nemu. Žlté vlasy a modré oči! Nemohol sa pomýliť. V tej chvíli aj Napoleon uvidel náčelníka. Muži zastali len niekoľko krokov od seba.

Datu Tibalawan zdvihol ruku, ukázal na Napoleona a vykríkol: „Tohto muža som videl vo sne!“

„A ja som ťa videl vo sne!“ zakričal Napoleon na manobského náčelníka. Obaja sa ponáhľali, aby sa spoločne pozdravili.

„Vo sne mi bolo povedané, že ty nám pošleš učiteľov,“ povedal Datu Tibalawan, „a že pre môj ľud postavíš školu!“

Ako im môžem poslať učiteľov? uvažoval Napoleon. Učitelia na škole nemôžu predsa odísť uprostred školského roka. Keď sa vrátil do školy, porozprával sa o tom s Jamesom Zacharym, riaditeľom teologickej fakulty. „Náčelník chce učiteľov,“ povedal Napoleon. „Boh mu dal sen, v ktorom mu povedal, že ja mu pošlem učiteľov. Ale ako to mám urobiť?“

Obaja muži sa modlili. „Pane, veríme, že sen, ktorý mal náčelník, je posolstvo od Teba. Nevieme však, ako máme Tvoju výzvu splniť. Prosíme, pomôž nám nájsť správny spôsob.“

Zrazu sa im tvár rozžiarila, pretože obaja dostali rovnaký nápad – študenti misionári! V tomto roku však škola nemala pripravený nijaký projekt, aby niekde vyslala študentov ako misionárov. Nemali na to ani žiadne peniaze. Predsa sa však rozhodli svoj plán uskutočniť. Nový program nazvali SULADS, čo v jazyku Manobo znamená bratia alebo sestry. A hneď aj začali zbierať peniaze na vyslanie skupiny učiteľov.

O niekoľko týždňov neskôr Abraham Carpena a Samuel Napigkit odišli do horskej dediny Dampaan. Otvorili školu pre žiakov od 6 do 20 rokov, ktorí veľmi túžili naučiť sa čítať a písať. Po večeroch s ľuďmi študovali Bibliu. Aj to dedinčanov veľmi zaujímalo.

O rok bol v tejto dedine prvý kresťanský krst. Pokrstený bol náčelník a ďalších 26 domorodcov. Zanedlho prijali Ježiša Krista aj ostatní obyvatelia dediny.

V tom čase dostal Datu Tibalawan svrab. Je to nákazlivá kožná choroba prejavujúca sa silným svrbením. Keď sa poškrabal, odlupovali sa mu z tela kusy kože. Celé telo mal pokryté bolestivými červenými škrabancami.

Keď mu misionári rozprávali príbeh o Námanovi, náčelník veľmi pozorne počúval. Potom povedal: „Ak je Elizeov a Izraelov Pán ten istý Boh, ktorému ja teraz slúžim, potom môže uzdraviť aj mňa.“

Datu Tibalawan šiel do lesa a modlil sa: „Drahý Bože, prosím, uzdrav moju kožu. Ty si všemocný Boh a ja viem, že aj dnes môžeš robiť zázraky.“

Náčelník opatrne vkročil do rieky. Keď sa ponoril, studená voda mu vyrazila dych. Vynoril sa, zhlboka sa nadýchol a znovu sa ponoril. A potom ešte raz a znova. Ponoril sa presne sedemkrát, ako Náman.

Keď sa vynoril siedmykrát, svrbenie sa stratilo. Pozrel sa na svoju kožu – červené škrabance a šupiny boli preč! Boh odmenil jeho vieru.

Datu Tibalawan so špľachotom vybehol z rieky a utekal domov. „Som zdravý! Boh ma uzdravil!“ vykrikoval. S radosťou o tom všetkým rozprával. Ľudia v okolitých dedinách sa tiež naučili čítať a písať, začali spoznávať Boha, študovať Bibliu a prijali Ježiša.

……………

Peniaze sa však minuli a misionári museli odísť. Nevrátili sa sem celých 15 rokov. Až v roku 1994 sa v jedno sobotné ráno misionári z projektu SULADS vrátili do dediny Dampaan. Čo tam našli? Nevrátili sa títo ľudia k svojmu starému náboženstvu – k uctievaniu duchov lesa?

Ako sa však blížili k dedine, počuli, ako dedinčania spievajú oslavné piesne! Počas tých dlhých rokov odlúčenia zostali verní svojmu Bohu. Datu Tibalawan práve kázal. Tento starý muž sa nikdy nenaučil čítať, preto len znovu a znovu citoval biblické verše, ktoré sa naučil naspamäť.

„Vitajte! Vitajte v našej dedine!“ kričal náčelník, no jeho hlas zanikal v radostnom plači. Mladí misionári ostali v dedine celé mesiace. Náčelník ich vodil cez hustý dažďový les z dediny do dediny, pretože chcel, aby všetci príslušníci kmeňa Manobo okúsili takú radosť, akú našiel on, keď prijal kresťanstvo a odovzdal svoj život Ježišovi.

……………….

22. septembra 2004, Datu Tibalawan, ktorý sa domnieval, že má asi 80 rokov, zomieral. Vedľa neho sedela jeho dcéra. Po tvári jej stekali slzy. Ale Datu Tibalawan vôbec nebol smutný. Chytil dcéru za ruku a povedal: „Netráp sa kvôli mne. Som v dobrých rukách svojho Pána! Čoskoro sa stretneme v nebi.“ A potom zaspal v nádeji na vzkriesenie.


Zdieľať: