Po niekoľkých rokoch na materskej dovolenke sa pani učiteľka vrátila do školy. Učila piatakov angličtinu. „Snažila som sa urobiť pre deti maximum. Na každú hodinu som sa pripravila tak, ako keby som čakala inšpekciu – vymýšľala som hry, kreslila a vystrihovala obrázky, zháňala anglické nahrávky a videoprogramy. Na každú hodinu som pre deti pripravila nejaké prekvapenie – zaujímavú súťaž, jednoduchú krížovku alebo netradičnú pomôcku. Bola to drina, ale deti mali radosť. A ja tiež.

Raz som sa s nimi vybrala na vychádzku. A ako to vonku býva, deti sa so mnou začali voľne rozprávať – o škole, rodine, kamarátoch, o tom, čo ich hnevá, čo ich baví, čo sa im páči a čo nepáči… Zrazu sa ma jedno dievčatko spýtalo: „Pani učiteľka, vy ste veriaca? Viete, rozprávali sme sa o tom s dievčatami. Vy nikdy nekričíte, ste dobrá aj na Ďura, ktorý má samé päťky, a odpustili ste nám, že sme vám rozbili ten pekný obrázok. Starká hovorila, že takto sa správajú veriaci ľudia.“

V tej chvíli som sa nezmohla na slovo. Bolo to najväčšie vyznamenanie, aké som v živote dostala. Nedá sa síce nikde vystaviť ani zavesiť na stenu, ale hreje ma pri srdci.“

Je aj na nás vidieť, že sme veriaci? Že milujeme Pána Boha a poslúchame ho?


Zdieľať: