Wilhelm Busch napísal:

Keď som bol mladý, nikdy som si nemyslel, že sa raz stanem kazateľom. Ako mladý dôstojník som sa zúčastnil bojov v prvej svetovej vojne. Náš pluk utrpel veľké straty. Keby mi vtedy niekto povedal, že raz budem stáť v kostole a kázať, nahlas by som sa mu bol vysmial. Otec sa ma raz spýtal: „Ty neveríš v Boha?“ Odpovedal som mu: „Nie som taký hlúpy, aby som Boha popieral. Ale Boha som nikdy nestretol, preto ma nezaujíma.“

Krátko po tomto rozhovore – boli sme práve na pochode do Francúzska – som sedel s kamarátom v priekope na okraji cesty neďaleko Verdunu. Čakali sme na rozkaz k postupu. Rozprávali sme si sprosté vtipy. Práve som jeden dorozprával, ale môj kamarát sa nezasmial.

„Kučera,“ povedal som, lebo tak sa volal, „prečo sa nesmeješ?“ Zrazu sa zvalil a ja vidím, že je mŕtvy. Malá črepina z granátu ho zasiahla priamo do srdca. Stál som tam pri mŕtvom kamarátovi a akoby sa ma to vôbec nedotklo. „Čo si taký nezdvorilý, kamarát, že si sa pobral preč skôr, než som dorozprával vtip?“ Ale v nasledujúcej chvíli mi to došlo. Keby sme sedeli opačne, črepina by zasiahla mňa! Náhle som si uvedomil, že som prestúpil všetky Božie prikázania. Ako sa postavím pred Boha? Po mnohých rokoch som prvýkrát zopäl ruky a modlil sa: „Milý Bože, nedovoľ, aby som padol skôr, než si budem istý, že si mi odpustil moje hriechy!“


Zdieľať: