Pavel Goia spomína:

Keď šli moji rodičia spať, pomaly som sa priplazil k dverám na spálni a trochu ich pootvoril. Ľahol som si na parkety za perinák a počúval. Moji rodičia sa niekedy trochu hádali. Mama sa sťažovala: „Náš syn rozbil v škole okno. Prečo ho nepotrestáš? Ja sa z neho už naozaj zbláznim.“

A otec na to: „Zlatko, je presne taký, ako ja. Keď som bol mladý, tiež som to robil. A môj otec ma na smrť miloval. Musíme ho milovať.“

„Ty mu to azda schvaľuješ?“

„To vieš, že nie.“

„Tak kde berieš toľko trpezlivosti? Ako sa môžeš usmiať a objať ho?“

„No, ja som mu povedal, že to neschvaľujem, ale že ho mám rád.“ A potom dodal: „Deti musia vedieť, že ich na smrť milujeme. Že ich milujeme, ako ich miluje Ježiš. To im dá odvahu do života. Náš syn v živote veľa dosiahne, ak ho budeme milovať.“

Preplazil som sa naspäť do svojej izby, zaliezol do postele a v duchu si šťastne opakoval: „Je to v pohode. Nehnevajú sa na mňa… Je to dobré. Nehnevajú sa na mňa.“

Koľko detí a tínedžerov má istotu, že ich rodičia napriek všetkému milujú? Koľkí ľudia majú takú istotu?


Zdieľať: