Kedysi dávno vytvorili filmoví tvorcovia portrét výstredného britského dôstojníka, ktorý so svojimi vojakmi, zajatcami Japoncov, postavil v Thajsku železničný most. Film bol natočený podľa románovej predlohy a mal názov Most cez rieku Kwai.
Kniha aj film sa zakladajú na skutočnej udalosti, ale narábajú s ňou trochu ľahkovážne. To, čo sa naozaj vo väzenskom tábore na thajských hraniciach odohralo, bolo oveľa napínavejšie a ohromujúcejšie ako film a kniha dokopy.
Ernest Gordon, škótsky dôstojník, ktorý tam bol a prežil akoby len zázrakom, všetko pravdivo opísal v knihe Through the Valley of Kwai (V údolí rieky Kwai). Keď v druhej svetovej vojne padol Singapur, japonské vojská bleskovo obsadili juhovýchodnú Áziu. Následne prenikli do Novej Guiney a zastali na prahu Austrálie. India sa im potom zdala oveľa lákavejšia, ale jej pobrežie strážilo britské námorníctvo. Zo Singapuru však vtedy viedla železnica k thajským hraniciam a druhá trať pokračovala z Barmy do Indie. Keby sa im podarilo spojiť úsek medzi Kanchanaburi a Barmou, mohli by Indiu napadnúť z pevniny.
Vojnoví zajatci dostali za úlohu vysekať cestu cez prales. Bosí a zahalení len do šatky omotanej okolo pása pracovali od 5:30 do neskorého poobedia v teplotách pohybujúcich sa okolo 50 °C. Celý deň na nich strážcovia pokrikovali: „Rýchlejšie, rýchlejšie!“ S nohami pokrytými odreninami a podliatinami, s kožou dobodanou komármi a iným hmyzom sa s vypätím posledných síl snažili splniť svoju úlohu. Ich denné prídely jedla boli nedostatočné a muži umierali ako muchy od smädu, vyčerpania a hladu.
Trvalo rok, kým železnicu dokončili. Výstavba trate, dlhej štyristo kilometrov, si vyžiadala viac ako 100 000 ľudských životov.
Keď väzni ochoreli, boli poslaní naspäť do zajateckého tábora. Počty chorých sa zvyšovali, až sa nakoniec v tábore tlačilo takmer 8 000 vyhladovaných, zlomených mužov. Z tábora sa stalo peklo na zemi, kde vládlo sebectvo, nenávisť a strach, kde sa šliapalo po slabých, ignorovali sa chorí a prehliadali mŕtvi. Vytratila sa vzájomná úcta. Muži sa bili o zvyšky jedla, navzájom sa okrádali a ako šakaly čakali, kým niekto zomrie, aby sa mohli zmocniť jeho majetku.
Ak sa hriechu niekde naozaj darilo, bolo to v tomto zajateckom tábore. Ale aj do tejto špinavej diery začala prenikať Božia milosť. Pomaly a nenápadne, ale v plnej moci, až kým sa z miesta, kde bujnel hriech, nestalo miesto naplnené milosťou.


Zdieľať: