Tichý a láskavý Mojžiš má toho už po štyridsiatich rokoch dosť. Prestáva sa ovládať. Dvíha palicu k nebu, ale aj hlas a kričí. Vybuchne ako sopka. Otočí sa ku skale a udrie po nej palicou. Pritom znovu zakričí. Obráti sa zlostným pohľadom k davu. Potom chudák – rozpálený štyridsať rokov potláčaným hnevom, ku ktorému ho popudila tá nevďačná zberba – udrie palicou do skaly ešte raz.

V tej chvíli vytryskne zo skaly voda. Ľudia vykríknu od radosti, bežia k vode a radostne striekajú okolo seba. Všade sa ozýva smiech.

Mojžiš stojí bokom. Je sám. Opiera sa o svoju palicu. Díva sa a trasie rozčúlením. Stalo sa vám, že ste boli takí nahnevaní, až ste sa triasli?

Ktovie, ako dlho stál Mojžiš bokom, sledoval rozradostnený dav a rozmýšľal, čo sa asi raz stane s týmto nerozumným a neverným ľudom. Napokon sa vybral naspäť do svojho stanu. Cestou prechádzal okolo svätyne. Keď ju míňa, začul tichý Boží hlas: „Hospodin povedal Mojžišovi a Áronovi: Pretože ste neuverili, keď ste mali pred očami Izraelitov dosvedčiť moju svätosť, neuvediete toto zhromaždenie do krajiny, ktorú mu dám.“

Pre to, čo ste urobili, vám nedovolím vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Bodka.

Ako zdanlivo smutne končí príbeh, na začiatku ktorého sa dvaja muži vydali do rúk Božej milosti a konali veľké zázraky na záchranu Božieho ľudu.


Zdieľať: