Teta s autom odišla. Zostal som stáť pred naším domom a pozoroval nádherný západ slnka nad mrakodrapmi Singapuru. Víkend s tetou, strýkom a bratrancami pri mori bol plný zábavy. Takmer som mal strach vrátiť sa domov.

Prešiel som chodníkom okolo krásnej palmy až k vchodovým dverám, vkročil dnu a vyzul si topánky. Krik, ktorý sa rozliehal naším prepychovým domom, ma vyrušil z mojich pekných spomienok. Jačal môj brat.

„Nenávidím ťa! Načo si vôbec tu? Choď preč a daj mi pokoj!“ vykrikoval Tai. V hlase môjho brata bolo cítiť strašnú zlosť. Takmer som sa roztriasol, keď som počul jeho slová plné nenávisti. Trhlo mnou, keď sa dvere na jeho izbe zúrivo zabuchli.

Mama sa snažila dohovoriť sa s mojím bratom, tínedžerom, cez zavreté dvere. „Tai, prosím ťa,“ vravela, „porozprávajme sa!“

Vedel som, že sa od neho odpovede nedočká. Pravdepodobne sa už úplne pretransportoval do svojho virtuálneho sveta, kde bol členom brutálneho gangu, ktorý kradne autá alebo nindžom, ktorý zabíja každého, koho stretne. Strašné na tom bolo, že som si už nebol istý, či si Tai vôbec uvedomuje, že je to „len hra“. Mal som strach, že to, čo toľkokrát urobil na počítačovom monitore, by dokázal urobiť aj v skutočnosti.

Čo ak ublíži našej mame? Utrel som si slzu, ktorá mi stekala po líci. Obyčajne som zbožňoval svojho brata, ale teraz som sa zaňho hanbil. Tai bol o desať rokov starší ako ja, ale správal sa ako malý chlapec. Celé dni presedel za počítačom pri hrách, často neskoro do noci. Rodičia by mu dovolili akýkoľvek šport a všetko mu boli ochotní zaplatiť, len aby urobil niečo aj pre svoje zdravie. Namiesto toho Tai všetky svoje peniaze minul na hry. Naozaj nerobil nič iné, aj keď bol dobrý aj v iných veciach, napríklad v bowlingu. Aj ako brat bol celkom dobrý.

Vedel som však, že mama nevie, čo si má s ním počať.

Vošiel som do kuchyne, kde mama krájala zeleninu do šalátu. Uvedomoval som si, že zápasí s tým, aby nemyslela na Taiove slová plné nenávisti. Výraz jej tváre však prezrádzal, že sa jej to vôbec nedarí.

„Ahoj, mami,“ zvolal som radostne.

„Wen! Vôbec som nepočula, keď si vošiel dnu, syn môj! Dúfam, že ti bolo u tety dobre,“ povedala a rýchlo si poutierala slzy.

„Áno. Boli sme na túre na horách. Cesta nám trvala pol dňa. Bolo tam veľmi pekne. Aj sme si zaplávali.“

Mama sa pozerala na mňa, ale môžem povedať, že v skutočnosti ma nepočúvala. Bola veľmi smutná.

„Mami, počul som Taia, keď som prišiel. Je mi veľmi ľúto, že na teba takto vrieska. Povieš to ockovi?“

„Čo mi to pomôže, keď mu to poviem, Wen?“ povedala. Vyzerala veľmi unavená.

Mama mala pravdu. Otec je veľmi dobrý obchodník. Dodáva rôzne zariadenia na stavby, preto musí veľa cestovať. Zarába veľa peňazí. Ale málokedy je doma. Buď musí niečo zariadiť, alebo nejaký klient potrebuje jeho pomoc.

Keď sme boli minulé leto na pláži, spýtal som sa svojho brata: „Tai, čo ťa na tých hrách tak veľmi baví?“

Usmial sa, ale bol to taký prázdny úsmev. Povedal: „Všetko ostatné je samá nuda! Keď hráš, tak to je ten pravý adrenalín!“

Povedal som mu: „Ale ako to môže byť skutočne napínavé, keď to nie reálne?“ V okamihu som dostal zaucho. Zatmilo sa mi pred očami a pocítil som ostrú bolesť. Odvtedy sa vlastne ani veľmi nerozprávame.

Mama a ja sme sa mlčky najedli. Potom som odišiel do postele. Tai ani nevyšiel zo svojej izby, aby sa najedol. Niekedy radšej hral, akoby sa mal najesť alebo vyspať. Ale potom som na niečo prišiel: Tai hrá hry, pretože je od nich závislý! A možno je nimi už taký otrávený, že sa mu zdá, že bez nich by neprežil. Tie hry sú plné násilia! Asi preto je taký hrubý aj voči mame. Teraz je už skoro stále nahnevaný a zlostný a nedokáže s tým prestať. Zdá sa, že je to zamotaný kruh, z ktorého neexistuje východisko.

……………..

Po dlhej túre s bratrancami som spal veľmi dobre. Pondelok bol slnečný deň a v škole sa mi celkom darilo. Keď som prišiel domov, prekvapil ma otcov žltý mercedes pred naším domom.

Ach, jaj, pomyslel som si. Ak je otec na obed doma, musí to byť niečo vážne. Srdce sa mi prudko rozbúchalo v hrudi.

Počul som hlasy z obývačky. Sedeli tam rodičia a rozprávali sa. Keď ma mama zbadala, zavolala ma k sebe. Vstúpil som mlčky dnu. Otec tam už sedel a nič nevravel. „Wen,“ povedala mama, „zo školy sme dnes dostali oznam. Tvoj brat nemôže nastúpiť do ďalšieho ročníka. Vylúčili ho zo štúdia.“

Zostal som šokovaný. „Ale prečo?“ Vedel som, že Tai je veľmi inteligentný, šikovnejší ako mnohí jeho spolužiaci. Navštevoval najlepšiu školu v Singapure. V našej krajine má vzdelanie veľkú hodnotu. Bola to obrovská hanba.

Mama začala plakať. „Tai má veľmi zlé známky. Zdá sa, že hry mu úplne pomútili hlavu. Nedokáže sa učiť…“ V tej chvíli otec prudko vstal a odišiel z izby. Tai sklamal dôveru celej rodiny. Klesol na tú najnižšiu úroveň!

……………….

Odvtedy ubehlo niekoľko rokov. Môj brat, aj keď je veľmi skvelý, sa nedostal na nijakú poriadnu školu. Tie hry ho úplne zruinovali. Napokon sa našla jedna malá škola v Austrálii, kde mu dovolili študovať. Zdá sa, že za posledný rok sa Tai konečne „zobudil“.

„Wen, snažím sa, aby som mal v škole lepšie známky,“ povedal mi nedávno. „Chcem nejaký čas pracovať u otca, zdokonaliť sa tam a potom ísť na lepšiu školu.“ Dúfam, že môj brat je schopný začať nový život.

Musím byť úprimný a niečo vám povedať. Niekedy – podobne ako môj brat a kamaráti – si aj zahrám nejakú hru. Viem, čo chcel brat povedať tým, že hry sú napínavé a vzrušujúce. Ale nikdy nechcem, aby sa mi zdali reálnejšie ako môj skutočný život. Keď budete mať niekedy problém hru vypnúť, spomeňte si na môjho staršieho brata. Možno, že budete opatrnejší ako bol Tai.


Zdieľať: