Raz večer sa do klubu, v ktorom Kornelius pracoval ako vyhadzovač, chceli dostať výtržníci. Boli to kickboxeri. „S kolegom – tiež vyhadzovačom – sme sa im postavili do cesty. Jeden z nich, ktorého krátko predtým kolega zrazil päsťou na zem, na mňa zrazu zaútočil veľkým nožom. Rútil sa ním priamo na mňa. Bol to okamih. Stihol som v podvedomí vysloviť krátku modlitbu: ´Bože, pomôž mi.´ V tom okamihu ten útočník skamenel ako socha s čepeľou noža na mojom bruchu. Ako keby nemohol ďalej. Zmeravel som ja aj všetci okolo. Chvíľu sme tak stáli a potom som mu povedal: ´Nežeň sa do nešťastia a daj mi ten nôž.´ Na počudovanie všetkých on to urobil a ako vymenený hneď odišiel. Tí, čo to videli, mi povedali: ´Tvoj Boh naozaj žije.´ Tento prejav Božej prítomnosti bol neopísateľný. Boh mi daroval život. Bez neho by som bol istotne mŕtvy. Vedel som: Boh je stále tu, aj keď niekedy mlčí. A dal mi ešte šancu.“

Po tomto zážitku sa Kornelius rozhodol nechať prácu vyhadzovača a odísť do Škandinávie.


Zdieľať: