Keď Pavel rozmýšľal, ako v posledných rokoch žil, zaplavovali ho pocity smútku a ľútosti. Odhrnul prikrývku a klesol na kolená vedľa postele. Otvoril srdce Bohu a začal sa modliť: „Pane, ak sa na mňa príliš nehneváš, ak ma stále chceš, chcem sa k tebe vrátiť. Ak si to bol naozaj ty, kto sa mi prihovoril, keď som mal päť rokov, chcem prijať tvoje pozvanie. Vyznávam, že posledné roky som navštevoval bohoslužbu len preto, aby som urobil radosť otcovi. Viac som sa zaujímal o to, čo si o mne myslia kamaráti, než o to, čo si o mne myslíš ty. Flákal som sa s kamarátmi dlho do noci a domov som sa vracal až nad ránom. Ignoroval som ťa. Neviem, ako môžeš odpustiť niekomu, ako som ja. Môžeš ma prijať? Toľkokrát som ťa zaprel! Môžeš mi odpustiť?“ So sklonenou hlavou zostal dlho kľačať pri posteli. Nad ránom jeho bytosť naplnil nádherný pokoj a prijatie. Vzal Bibliu a modlil sa: „Pane, prosím, prihovor sa mi zo svojho slova.“ Ešte raz náhodne otvoril Bibliu na texte Izaiaš 54,8-10. Slzy radosti zaliali Pavlove oči.


Zdieľať: