Mladí muži, s ktorými James Hudson Taylor v banke pracoval, si život užívali naplno, zatiaľ čo on, šestnásťročný, musí trčať doma so svojou dvanásťročnou a osemročnou sestrou a počúvať otcovo nekonečné čítanie na rannej bohoslužbe. Konečne otec zavrel Bibliu a pomodlil sa. Potom povedal Hudsonovi: „Skôr ako odídeš do práce, chcem sa pozrieť na tie tvoje oči.“ Hudson neochotne prikývol. V poslednom čase ho pobolievali oči.

Pri vchode do otcovho kráľovstva fľaštičiek a škatuliek s liekmi ho vítali známe vône byliniek a preparátov. Sadol si na stoličku, kde otec vyšetroval zákazníkov. Zdvihol Hudsonovi viečka a cez zväčšovacie sklo sa díval do jedného a potom druhého oka. „Ako dlho ťa bolia? Je to horšie ráno alebo večer?“

Napokon stanovil diagnózu. Hudson mal v obidvoch očiach silný zápal – vážny problém, ktorý mohol vyústiť až do slepoty. Jediná nádej na vyliečenie bol absolútny pokoj. Hudson sedel ako omráčený. Nebude už pracovať v banke a smiať sa s kolegami. Zostane celé dni zastrčený doma. Celý život mal smolu. Vždy, keď mu niečo začalo vychádzať, ochorel.

Ležal v zatemnenej spálni. Po tvári mu stekala voda z mokrých obkladov, ktoré mal na očiach, a miešala so slzami sebaľútosti. Ako jediný syn mal jedného dňa prevziať otcovu lekáreň. Jedna vec však bude iná, sľúbil sám sebe. Keď on bude vedúci, nebudú žiadne ranné čítania Biblie. Ani za svoje deti sa nebude modliť. Ak nič iné, tak práve čas strávený v banke mu dokázal, aké staromódne sú tieto náboženské nezmysly.


Zdieľať: