4. marec 1977. Pred pol desiatou večer nastalo v Rumunsku zemetrasenie o sile 7,2 stupňa Richterovej stupnice. Trvalo 1 minútu a 16 sekúnd. Zrútilo sa množstvo budov. Zahynulo vyše 1500 ľudí a niekoľko tisíc bolo zranených. Pavel spomína:

Keď nastalo zemetrasenie, hádzalo nás to od steny k stene. Mama začala plakať a modliť sa, aby jej Pán Boh odpustil hriechy. Bála sa, že zomrie. Otec začal spievať: Skala spásy, Kristus môj, hriechov ma zbav… Keď sa ho mama spýtala, ako môže spievať, keď sa všetko rúca, povedal: „Ak Boh chce, aby som žil, prečo by som mal zomrieť?! Ak chce, aby som zomrel, tak prečo by som mal ešte žiť?! Každá sekunda môjho života je v jeho rukách. Ak niečo dovolí, to znamená, že to potrebujem. Prečo by som sa mal báť? Ak veríš v skutočného Boha, nemusíš mať strach.“

Sestre otec povedal: „Sadni si za klavír a zahraj pieseň: Skala spásy…“ A tak sme spievali. V tom zaklopala susedka z vedľajších dverí. „Pán sused, môžem ísť k vám?“

„Prečo? Všetci utekajú von. Vy chcete ísť k nám?“

„My vieme, že pri vás je nebo. Vnímame ten pokoj. Počujeme vás spievať. Vy máte vždy pokoj. Máte radosť. Keď sa vás spýtam, ako je to možné, vždy mi odpoviete: Sme v Božích rukách, nech sa stane čokoľvek. Môžem ísť k vám dovnútra?“ Sadla si na zem a spievala s nami.

Nakoniec sa otec modlil: „Pane, viem, že sme v tvojich rukách. Viem, že si skutočný. Vnímam tvoju prítomnosť. Ďakujem, že si tu s nami.“

Náš Boh je reálny. Je skutočný. Cítiš jeho prítomnosť?


Zdieľať: