Anthony Gould, Brit, ktorý pracoval na 95. poschodí južnej budovy, prežil septembrový útok na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. Ako sám hovorí, pracovníkom v kanceláriách po prvej explózii tvrdili, že sú v bezpečí.

Bol jeden z mála tých, ktorí utekali z budovy hneď, len čo lietadlo vrazilo do susednej budovy. Ostatní pracovníci sa riadili radami veliteľov požiarnej služby a nadriadených, ktorí im tvrdili, že všetko je absolútne bezpečné a že sa môžu vrátiť k svojim pracovným stolom.

Z budovy sa mu podarilo vybehnúť v priebehu dvoch alebo troch minút, lebo ešte fungoval rýchlovýťah. No čoskoro nato, ako sa začala evakuácia južnej budovy, výťahy prestali premávať.

Pre televíznu stanicu BBC opisuje svoj príbeh: „Sedel som okolo tri štvrte na deväť v mojej kancelárii na 95. poschodí a robil som si svoju prácu. Vtom som počul, ako jeden môj kolega skríkol: Pozrite! Vykríkol to tak, ako skríkne človek, keď vidí, že sa naňho rúti nákladné auto. Stihol som zdvihnúť zrak práve včas, aby som videl výbuch budovy číslo jeden, ktorý sa mi javil, akoby bol o pár poschodí nižšie než bolo naše. Nikto nič nevedel. Všetko, čo ľudia vedeli, bolo, že náš mrakodrap bol v poriadku. Zdalo sa mi, že niektorí si mysleli, že keď zo susednej budovy padajú sutiny, bude najbezpečnejšie zostať vo vnútri. Ako mohol niekto vedieť, že aj druhá budova bude zničená? Ja som však ihneď nejako reflexívne pocítil potrebu zdvihnúť sa a utekať k výťahu. To isté napadlo viacerým, a tak som vykríkol a bežali sme z kancelárií.“

Ďalej pán Gould spomína: „Každý, kto v tej chvíli neposlúchol pud sebazáchovy, ale pozrel z okna a povedal si: Stalo sa to v susednej budove, nás sa to nedotkne, urobil osudnú chybu. Viem, že niektorí ľudia z našej spoločnosti boli niekde na 61. alebo 62. poschodí, keď lietadlo narazilo aj do druhého mrakodrapu, a podarilo sa im vyjsť von. Preto si myslím, že všetci, čo pracovali nižšie ako na 60. poschodí, mohli byť zachránení.

Odhadujem, že 60 alebo 70 percent ľudí, ktorí boli v budove č. 2, sa za priaznivých okolností mohlo zachrániť. Keď som sa dostal z budovy, najmenej tri a pol hodiny som chodil po meste a rozmýšľal som, ako sa čo najbezpečnejšie dostať domov. Keď som precitol zo šoku, zistil som, že som na druhej strane rieky.

Celý ten čas som sa ani raz nezastavil, aby som sa obzrel na mrakodrapy alebo aby som myslel na to, čo sa stalo – jediné, na čo som myslel, bolo želanie prežiť.“

Na záver ešte dodal, že keď vyšiel z budovy, videl, ako množstvo ľudí stojí a pozerá do výšky, čo sa deje. Panika vypukla až po výbuchu druhej budovy.

Život na našej zemi je veľmi neistý a riskantný. Si na to pripravený?


Zdieľať: