„Pane Bože, ak mi ty teraz nepomôžeš, skončím na psychiatrii,“ povedala raz v noci pani Mária.

Keď mala dva roky, dostala mozgovú obrnu. Odvtedy trávila tri mesiace doma a tri v nemocnici na rehabilitáciách. Tak to trvalo až do jej pätnástich rokov. Dnes sa pohybuje s barlami po byte a vonku na vozíku. Keď sa vydala, najprv mala tri potraty. Až po štvrtom tehotenstve sa im narodila dcérka Barborka – s Downovým syndrómom.

Keď ju prvýkrát uvidela, povedala si: „Nevadí, budeme bojovať.“

Keď mala Barborka štyri roky, otec od nich odišiel. Psychicky sa takmer zrútila, bola apatická, schudla asi 10 kíl. Priateľka jej dohovárala, že kvôli dcérke to nesmie vzdať. O tom, ako toto ťažké obdobie prežívala, povedala: „Raz v noci som mala pocit, že skončím na psychiatrii. Vtedy som povedala: ´Pane Bože, ak ty mi teraz nepomôžeš, tak ja naozaj skončím na psychiatrii.´ A keď som sa ráno zobudila, cítila som úžasný pokoj a pohodu. A tak som si povedala: ´Tak, a ideme ďalej.“

Spolu s Barborkou absolvovali základnú školu ako domáce učenie. Keď šla do školy, už vedela čítať. Do školy chodila len na preskúšanie. Robila A variant (úroveň vzdelávania).

Pani Mária vyznáva „Najťažšia vec je pre mňa to, keď niekedy Barborka príde za mnou a spýta sa: ´Marienka (tak volá Barborka svoju mamu), čo bude so mnou? Ja tu predsa nemôžem ostať sama.´ Vtedy si hovorím, že Boh nám v toľkých prípadoch pomohol, preto verím, že pomôže aj ďalej. V mojom živote je strašne veľa Božieho dobrodružstva.“


Zdieľať: