V roku 1950 sa konalo v Massachusetts sympózium o džeze, ktorého sa zúčastnili profesori hudby a odborníci z rôznych univerzít. Organizátor pozval aj Mahaliu Jacksonovú. Keď im v prvý večer zaspievala niekoľko piesní, začali vášnivo diskutovať. Položili jej množstvo otázok: Kde ste sa naučili spievať? Kto vás učil? Odkiaľ máte svoj rytmus? Aké sú vaše zvukové diferenciácie?…

Mahalia nechápala, čo týchto ľudí tak vzrušilo. Nechápala, prečo ju bombardujú toľkými otázkami. Nechápala, čo je na jej piesňach také zvláštne. Snažila sa im vysvetliť, že spieva, pretože jej to robí radosť a spieva tak, aby z toho mala ona sama aj ostatní radosť. Hudbu ju nikto neučil a nikto ju neviedol k tomu, aby spievala určitým spôsobom. Spieva jednoducho tak, ako spievala od samého detstva.

Potom začali analyzovať jej štýl a rozoberať jej songy. Rozhorčoval sa najmä jeden mladý profesor, ktorý tvrdil, že spieva v dvanástich dvanástinách. Mahalia sa rozčúlila a povedala mu: „Stojím tu pri klavíri a vlastnou nohou si vyklopávam štvorštvrťový takt a vy hovoríte, že klopem dvanásť dvanástin. Jeden z nás je zaručene blázon.“

Blázon-neblázon… pravda je taká, že odvtedy začala Mahalia dostávať pozvania na koncerty z rôznych miest.


Zdieľať: