Na Štedrý večer v roku 1971 nasadla Juliane Koepcke s mamou do lietadla v peruánskej Lime. Dostali sa však do búrky a lietadlo zasiahol blesk. Juliane si pamätá výkriky ľudí, zvuk motora a potom len vietor v ušiach. Stále sedela pripútaná na svojom mieste. Uvedomila si, že padá – a v tej chvíli stratila vedomie. Lietadlo sa zrútilo z výšky 3000 metrov do peruánskeho dažďového pralesa.

Keď sa na druhý deň prebrala, bola schopná spracovať jedinú informáciu – že žije. Potom znova upadla do bezvedomia. Trvalo jej pol dňa, kým bola schopná vstať a prezrieť si okolie. Narazila na malú studničku a spomenula si na základnú radu svojho otca. „Choď po prúde rieky a nájdeš ľudí.“ Na deviaty deň narazila na malú chatku, kde ju našli peruánski misionári.

Juliane Koepcke bola jediná, ktorá prežila pád lietadla a 11 dní v dažďovom pralese. Celé roky ju prenasledovali nočné mory a otázka: Prečo som prežila práve ja?


Zdieľať: