Kedysi to bolo tak, že keď niekto v dedine zomrel a pochovali ho, príbuzní mu na hrob nechali postaviť pomník. Taký normálny. V jednej dedine začali jedného dňa preteky – na cintoríne. Šlo o to, kto bude mať krajší a drahší pomník. A tak sa začali robiť travertínové pomníky. Kamenári sa nenechali zahanbiť a tak si jeden z nich postavil mramorový pomník. Keď krčmár počul, ako sa hádajú, ktorý pomník je krajší, nechal si urobiť mramorovú hrobku zvnútra vykladanú prírodným kameňom. Nezostalo pri tom. Na cintoríne časom pribudla mramorová hrobka, ktorá mala vo vnútri nalepenú vodovzdornú tapetu. Potom prišla na rad dvojhrobka vo vnútri predelená sklobetónkami. Ďalší si nechal do dvojhrobky namontovať zasúvacie dvere. Potom prišli na rad hrobky s fototapetami s východom slnka a palmami pri mori…

V knihe Kazateľ čítame, že to všetko je márnosť, pretože „živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič“. (Kazateľ 9,5)


Zdieľať: