Jedna talianska povesť hovorí o kráľovi, ktorý mal syna. Ten syn celé dni sedel na balkóne paláca a strašne sa nudil. Z tej nudy vážne ochorel. Zdalo sa, že už mu niet pomoci. Vtedy začali radiť mudrci, ktorí tvorili kráľovskú radu. Zhodli sa na tom, že jedinou pomocou pre princa by bolo, keby našli v krajine šťastného človeka: košeľa toho šťastlivca by bola pre princa skutočným liekom.

Celý štáb kvalifikovaných úradníkov sa dal hneď do hľadania šťastného človeka. Hľadali a hľadali, prehľadávali každý kúsok kráľovstva, ale bez úspechu. Nakoniec sám kráľ – na poľovačke – natrafil náhodou na radostne si pískajúceho muža. Práve pracoval na poli pri lese. Ten skutočne potvrdil:

„Áno, som naozaj šťastný a svoj život by som nevymenil ani s kráľom, ani s pápežom.“

Vtedy panovník predniesol svoju prosbu:

„Môj syn je smrteľne chorý. Ako liek potrebuje košeľu šťastného človeka. Zaplatím akúkoľvek cenu.“

Chlap bezradne rozhodil rukami:

„Je mi veľmi ľúto, kráľ môj, ale nemôžem ti pomôcť. Nemám ani jednu košeľu.“


Zdieľať: