Max Lucado v jednej svojej knihe spomína tento príbeh:

Arthur a Skinner boli nerozluční priatelia zo strednej školy. Bolo preto pochopiteľné, že keď jeden vstúpil do armády, urobil tak aj druhý. Na Filipíny sa plavili na tej istej transportnej lodi, ale tam sa ich cesty rozdelili. Skinner bol na Bataane, ktorý pripadol Japoncom v roku 1942. Arthura Bressiho zajali o mesiac neskôr.

Vo väznici raz Arthur začul, kde sa nachádza jeho priateľ. Skinner bol v susednom tábore a čakal na smrť. Arthur sa prihlásil ako dobrovoľník do družstva so zvláštnym poverením prác mimo tábora. Dúfal, že ich skupina pôjde aj cez susedný tábor. A jedného dňa sa tak stalo.

Arthur požiadal o päť minút, aby mohol nájsť svojho priateľa. Vedel, že musí bežať do tej časti tábora, kde sú umiestnení chorí. Bola rozdelená do dvoch častí. Jedna, v ktorej sa očakávalo, že sa jej obyvatelia zotavia; v druhej časti boli tí, ktorým nedávali šancu na prežitie. Práve tu našiel Arthur Skinnera. Zavolal ho menom – a z kasárne vyšiel 35-kilový tieň priateľa, ktorého kedysi poznal.

„Postavil som sa na drôtený múr japonského väzenia v Luzone a díval sa na svojho priateľa z detstva, ako sa špinavý a trýznený bolesťou kymácajúc blíži ku mne. Bola to živá mŕtvola. Iba jeho nespútaný duch ešte neopustil jeho telo. Chcel som odvrátiť zrak, ale nedokázal som. Jeho výrazné modré oči sa na mňa upreli a ja som nedokázal odísť.“

Skinnerovo telo bolo domovom mnohých tropických chorôb – malária, amébová dyzentéria, pelagra, skorbut, beri-beri. Nemohol jesť. Nemohol piť. Čakal na smrť. Arthur nevedel, čo má urobiť a čo ma povedať. Jeho päť minút takmer vypršalo. Začal nahmatávať prstami masívny uzol na vreckovke, ktorú mal uviazanú okolo krku. V nej mal ukrytý prsteň zo strednej školy. Pod rizikom trestu prepašoval prsteň do tábora. Uvedomoval si hrozbu choroby a obmedzené možnosti liečby, preto si ho strážil, aby ho raz mohol vymeniť za lieky alebo jedlo. Stačilo však, aby sa pozrel na Skinnera a vedel, že si ho nemôže nechať.

Keď sa s priateľom rozlúčil, prestrčil prsteň cez plot do Skinnerovej krehkej ruky. Povedal mu: „Vykšeftuj si zaň lieky.“ Skinner odmietol, ale Arthur naliehal. Otočil sa a nechal tam svojho priateľa nevediac, či ho ešte niekedy uvidí živého.

Skinner vzal prsteň a zahrabal ho v kasárni do podlahy. Nasledujúci deň urobil najriskantnejšie vec vo svojom živote. Pristúpil k „najmilšiemu“ dozorcovi a podal mu prsteň. „Má nejakú cenu?“ spýtal sa ho dozorca. Skinner ho uistil, že má. Vojak sa usmial, vložil prsteň do vrecka a odišiel. O niekoľko dní šiel okolo Skinnera a pustil k jeho nohám z rúk vrecko – sulfanylamidové tabletky. O deň neskôr sa vrátil s limetkami, ktoré liečia skorbut. Potom mu doručil nový pár trenírok a dusené hovädzie mäso. Za tri týždne bol Skinner na nohách. Za tri mesiace ho presunuli do zdravej časti nemocničnej kasárne. Po nejakom čase mohol opäť pracovať. To všetko vďaka prsteňu.

Obidvaja muži sa vrátili domov. Jedného dňa, pár dní potom, čo sa vrátili, prišiel Skinner na návštevu. Mal pre Arthura dar – malú škatuľku. Arthur v tej chvíli vedel, čo je v nej. Bola to verná kópia prsteňa. Po chabom pokuse o humor: „Nestrať ho, stál osemnásť dolárov,“ sa vrelo na priateľa usmial a povedal: „Arthur, tento prsteň mi zachránil život.“

Arthur daroval Skinnerovi viac než prsteň. Svojím gestom povedal: Ty si toho hoden. Tvoj život je hodný záchrany.


Zdieľať: