Zrazu sa mi zdalo, že som o pol metra vyšší. Práve šla okolo Linda a ja som chcel na ňu urobiť dojem. Ale Michal si ma začal doberať.

„Hej, Karol,“ začal Michal, „počul som, že si sa prihlásil na zoznámenie cez internet a už ti aj poslali nejaké ponuky!“ Linda s ostatnými dievčatami vybuchli do smiechu.

„Prestaň, Michal. Čo ti preskočilo?“ vybuchol som. Raz ti ukážem, kto som, pomyslel som si. ´Potom si ma Linda určite všimne.

„Poďte, chalani, hodina sa už začala,“ vyhlásil pán Timko, a tak sme sa pomaly vydali smerom k laviciam. Hodiny s týmto pánom učiteľom som mal celkom rád, pretože bol taký zabratý do matematiky a písania príkladov na tabuľu, že ešte ani raz si nevšimol, že čítam časopis Hokej. Aj teraz som začal potichu listovať, keď mi zrazu padol do oka inzerát: Chceš mať dobré svaly? Chceš, aby o tebe snívali dievčatá? Objednaj si u nás pružiny na posilňovanie! Ak nebudeš spokojný, peniaze ti vrátime. Pod tým bola uvedená suma a adresa, na ktorú bolo treba poslať peniaze. To je dobrý nápad! Ja tomu Mišovi ukážem! To bude zízať, ako sa bude Linda okolo mňa obšmietať! Živo som si začal predstavovať, ako ma Linda jedného dňa potľapká po svalnatých ramenách a povie mi, že vyzerám ako ozajstný športovec.

Asi o dva týždne som dostal malý balíček. Keď som ho rozbalil, boli v ňom štyri strieborné pružiny s červenými rúčkami. Každý večer som usilovne cvičil a svojmu telu dal poriadne zabrať. Potil som sa pritom ostošesť, ale nevadilo mi to. Vždy som si vravel: Každý, kto chce niečo dosiahnuť, musí vynaložiť námahu. Ale výsledok sa akosi nedostavoval. Vždy som bol malý a tenký ako steblo slamy.

„Mami,“ spýtal som raz večer, „čo mám robiť, aby som mal silné svaly?“

„Je oveľa lepšie byť zdravý, ako mať veľké svaly,“ odpovedala mi. „Musíš cvičiť, veľa spať, piť vodu, jesť špenát a brokolicu a…“

„Dobre, mami, skúsim to…“

Skúšal som iný druh cvikov. Dvíhal som žehličku. Viac som spal. Pil som viac vody. Jedol som špenát. Jedol som brokolicu…

Prešiel mesiac. Keď som poriadne napol svaly, s trochou predstavivosti som mohol v zrkadle uvidieť náznak formujúcich sa svalov. Ale Linda si to nevšimla. Drahý Bože, modlil som sa jedného večera, nenávidím sám seba. Vlastne, každý ma nenávidí. Michal má poriadne svaly, dievčatá sa za ním obzerajú a má veľa kamarátov. Ja nemám nič. Čo mám robiť, aby si ma Linda všimla?

Boh mi hneď neodpovedal. Odpoveď prišla až o niekoľko dní v škole. Keď som cez prestávku utekal na vécko, cestou späť sa mi zdalo, ako keby na chodbe niekto fňukal. Zastal som a spýtal sa: „Je tu niekto?“

„Nie,“ povedal ktosi tenkým hláskom. Keď som sa pozrel za dvere, uvidel som tam v kúte skrčeného malého tučného chlapca s bucľatými líčkami. „Čo sa ti stalo?“ spýtal som sa.

„Nič.“

„Aké sa voláš?“

„Nijako.“

„Veď mi povedz, ako sa voláš.“

„Marek.“

„Marek?“ Aj keď moji rovesníci sa s takými malými chlapcami nikdy nebavili, akosi mi to nedalo nechať ho tu len tak. „Prečo plačeš?“

„Lebo sa mi každý posmieva.“

„Choď radšej do triedy, Marek. To nie je pravda, že sa ti všetci len posmievajú,“ povedal som. Odtrhol som kúsok toaletného papiera a povedal mu: „Tu máš, Marek. Utri si slzy. Ja sa ti nevysmievam. Ani Boh sa ti nevysmieva. On ťa má rád.“

„Ale každý má prezýva Tučniak,“ fňukal Marek.

„Viem, ako ti je. Mňa každý volá Trpaslík. Vieš čo urobíme? Ja ťa budem volať Trpaslík a ty mňa Tučniak. Bude to náš tajný kód. Dohoda?“

Na jeho perách sa objavil nepatrný úsmev. „Myslíš to vážne?“

„Samozrejme.“

Po chvíľke sa mi podarilo presvedčiť ho, aby sa vrátil do triedy, pretože prestávka sa už dávno skončila. Pri srdci som mal dobrý pocit a na pár sekúnd sa mi dokonca ani moje svaly nezdali také dôležité.

V pondelok ráno sa stala najneuveriteľnejšia vec na svete. Prekvapilo ma to viac, ako keby si Mikuláš oholil dlhú bradu alebo keby niekto povedal, že uhasil lesný požiar slinami. Bolo to jednoducho niečo neslýchané – Linda sa mi prihovorila! Po prvýkrát v tomto školskom roku sa mi Linda prihovorila!

„Ahoj, Karol!“ pozdravila ma.

„Ach, hm, uh, a-a-ahoj, Linda,“ koktal som.

„Urobil si si úlohu z matiky?“

„Včera. Myslím, že, hm, asi, áno, ešte včera, hej, ešte včera som ju robil.“

„Nebola ťažká, však?“

„Hej, vče… nie, vlastne včera, pravdaže nebola…“

„Chcem ti len povedať, Karol, že to, čo si urobil v piatok, bolo od teba naozaj veľmi pekné.“

„V piatok?“

„Áno, myslím Marekovi.“

„Marekovi? Aha, Trpaslíkovi.“

„Veľmi sa pre tie prezývky trápil. Ale od piatku si jeho hrdinom.“

„Naozaj? Prečo je on, vlastne, ako to, teda… ako si sa o Marekovi dozvedela?“

„Je to môj bratranec. Boli sme v nedeľu u tety a Marek nám to porozprával…“

„Bratranec!“ vyhŕklo zo mňa. „Ty a Marek ste bratranec a sesternica! Netušil som to.“

„Nikto v škole to nevie. Ale už zvoní. Musíme ísť do triedy. Ale vďaka, bolo to naozaj pekné.“

A vtedy sa mi zrazu zdalo, že som aspoň o meter vyšší.


Zdieľať: