Človek má dve uši a len jeden jazyk. Mal by teda dvakrát toľko počúvať, ako hovoriť.
Ako skrotiť jazyk?
Už od malička mi jazyk robil problémy – doma, v škole aj v spoločnosti. Mama mi neraz kvôli tomu dohovárala, ale mňa akoby sa to ani netýkalo.
Raz si môj učiteľ zavolal otca do školy, pretože bol veľmi pohoršený mojím správaním. Keď sa mi potom otec snažil dohovoriť, s hnevom som mu odpovedal: „Prečo vždy zastávaš pána učiteľa? Prečo ma ty aj mama stále trápite?“ Vedel som, že to robia preto, lebo mi chcú pomôcť, ale…
O niekoľko rokov neskôr sa moji rodičia rozhodli prihlásiť ma cez prázdniny na intenzívny kurz angličtiny. Veril som si, že tu svoj jazyk udržím v každej situácii pod kontrolou. Ale aj tu som sa musel o sebe a o svojom jazyku niečo naučiť.
Jedného dňa som si začal cez prestávku písať úlohu z angličtiny. Bol som pokojný až do chvíle, keď sa Noro, ktorý sedel za mnou, začal, ako obvykle, rozprávať sám so sebou.
„Noro, prosím ťa, buď ticho. Nemôžem sa sústrediť.“
Noro však pokojne pokračoval vo svojom rečnení.
Pretože som nechcel zostať nepovšimnutý, vyhŕkol som nahlas: „Noro, prestaň!“
V nasledujúcich piatich minútach slová lietali z oboch bojísk ako vystrelené šípy. Potom ma to už tak dopálilo, že som povedal niečo, čo určite zaberie:
„Aspoň že nevyzerám tak odporne ako ty!“ vyhlásil som uštipačne.
Vedel som, že sa to dotkne jeho sebavedomia a citov. Ovládla ho zúrivosť. Schmatol ma za košeľu a kričal: „To ty vyzeráš odporne!“
Šokovala ma jeho reakcia. Nikdy predtým som ho takého nevidel. Kričal tak nahlas, že traja lektori, ktorí stáli na chodbe, vbehli do triedy a ťahali ho preč odo mňa.
„Norbert a Igor! Okamžite k zástupcovi!“
Zástupca nás vyzval, aby sme si to vysvetlili. Stáli sme tam chvíľu ticho. Vtedy som si uvedomil, že keď niekoho raním fyzicky, rana sa po čase zahojí; no keď niekoho zraním svojimi slovami, môže sa stať, že jazvy nikdy nezmiznú.
„Noro,“ povedal som napokon, „nechcel som ti ublížiť. Povedal som to, lebo som bol nahnevaný. Mrzí ma to. Prepáč.“
Poobede som zašiel za učiteľkou a ospravedlnil som sa jej, že som vyvolal takú hádku. Potom som šiel do svojej izby. Modlil som sa a premýšľal o tom, ako často dovolíme, aby taká malá vec, ako je náš jazyk, ranila city a sebavedomie našich spolužiakov, učiteľov, rodičov a niekedy aj Boha. Uvedomil som si, že sám som proti môjmu jazyku bezmocný. Verím však, že keď sa budem modliť a poprosím Boha o pomoc, napokon môj jazyk skrotí.