„Otec, porozprávaj nám niečo zo svojho detstva,“ prosil som. Vždy v sobotu poobede sme šli na prechádzku k moru a rozprávali si rôzne zážitky a príbehy.

„Porozprávam vám o tom, ako som bol chorý a takmer som zomrel.“

„Dobre,“ súhlasili všetci ostatní.

„Keď som mal asi šesť rokov, dostal som infekčný zápal hrtana, ktorý sa rozšíril až na mandle. Pretože to bolo dosť vážne, musel som ísť do nemocnice.“ Otec začal vysvetľovať, že nestačila domáca starostlivosť nášho lekára, pretože jeho stav bol naozaj kritický. Mal veľmi vysokú horúčku. Dýchalo sa mu stále ťažšie a ťažšie. Nemohol už jesť ani piť. Pretože otec nemohol prehĺtať, lekári mu dávali výživu priamo do žily.

Jedného dňa – už bolo dosť neskoro – prišla moja stará mama navštíviť otca. Keď sa k nemu nahla, počula, ako zašepkal: „Nemôžem dýchať.“ Sotva lapal po dychu. Stará mama vybehla na chodbu, aby zavolala pomoc. Sestrička, ktorá sedela neďaleko pri stolíku, sa okamžite zdvihla a rozbehla sa za starou mamou. Keď vošla do izby a videla, ako ťažko sa môjmu otcovi dýcha, povedala starej mame: „Musíte ísť za iným lekárom. Váš lekár urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Váš syn zomiera. Potrebuje pomoc, ktorú vám váš lekár nemôže poskytnúť.“

Stará mama utekala rovno k telefónu a zavolala lekárovi: „Musíte hneď prísť a doviesť iného lekára.“

Zakrátko náš lekár naozaj prišiel aj s ďalším lekárom, ktorého stará mama nikdy predtým nevidela. Nový lekár vzal akési lekárske náčinie a vyčistil ním otcovi hrdlo. V tej chvíli sa mu uľavilo a začal lepšie dýchať.

„Váš syn je alergický na penicilín, antibiotikum, ktoré dostáva,“ skonštatoval nový lekár. „A práve táto alergia spôsobuje opuchy v hrdle.“ Kombinácia infekčnej choroby a alergickej reakcie môjho otca pomaly zabíjala. Nový lekár dal otcovi iný liek, ktorý o niekoľko hodín začal účinkovať a horúčka pomaly klesala.

Keď lekár vyčistil otcovi hrdlo tak, že dýchal takmer normálne, stará mama sa rozhodla, že poďakuje sestričke za pomoc a dobrú radu. Keď vyšla na chodbu a vydala sa smerom k stolíku, za ktorým pred chvíľou sedela sestrička, nijaký stolík tam nebol! Nevidela na chodbe dokonca ani sestričku. Vybrala sa teda na koniec chodby, kde mala svoju miestnosť hlavná sestra, a spýtala sa jej na sestričku, ktorá bola pred chvíľou na chodbe. Pretože nevedela jej meno, opísala, ako vyzerala a spomenula, že sedela na chodbe pri stolíku.

„Taká sestrička u nás nepracuje,“ povedala jej hlavná sestra. „Vlastne na chodbe sme nikdy stolík nemali.“

Vtedy sa mojej starej mamy zmocnil nesmierny pocit úľavy. Dovtípila sa, že tá tajomná „sestrička“ bola odpoveď na jej modlitbu. Dodnes je presvedčená, že sestrička pri stolíku na chodbe bol anjel, ktorého poslal Boh, aby zachránil život môjho otca.


Zdieľať: