Joni Eareckson Tada spomína vo svojej knihe Krok vpred na jedno nezvyčajné stretnutie:

Na konci radu ľudí, ktorí čakali na môj autogram, sedela vo vozíčku znetvorená mladá žena, ktorá nebola schopná zreteľne vysloviť jediné slovo. Vyrážala zo seba len akési nezrozumiteľné zvuky. Odhadovala som, že je pravdepodobne obeťou hroznej mozgovej obrny.

Keď sa priblížila, videla som jej trasúce sa ruky a pokrútené kostnaté nohy. Z úst jej samovoľne vytekali sliny. Vlasy mala neupravené. Bola ťažko postihnutá a pohľad na ňu bol odpudzujúci. Kedysi som sa v prítomnosti takýchto ľudí cítila nepríjemne, ale naučila som sa tieto pocity premáhať. Teraz som túžila stretnúť sa s touto mladou ženou.

Ošetrovateľka, ktorá ju sprevádzala, mi ju predstavila ako Nadinu. Keď sme sa začali rozprávať, ošetrovateľka mi musela jej slová prekladať. Pri pohľade na jej znetvorené telo by sa človeku mohlo zdať, že je aj mentálne postihnutá. V skutočnosti to však bola inteligentná a veľmi sčítaná žena, ktorá rada písala básne.

Dala mi list, v ktorom oceňovala niektoré myšlienky z mojej knihy. A potom som od nej dostala ešte skutočný poklad: malú plaketu s básňou a anjelikmi vystrihnutými z vianočných pohľadníc. Nožnice drží prstami svojej menej postihnutej nohy.

Nadina žije v ústave, kde sa o ňu starajú ošetrovatelia. Pravdepodobne nie je obklopená priateľmi ani príbuznými. Zrejme sa nikdy nevydá a nezažije veci, ktoré človek potrebuje k svojmu šťastiu. A predsa po rozhovore s ňou som poznala, že prežíva radosť a v jej srdci vládne pokoj. Povedala mi, že vieru si stráži ako oko v hlave.


Zdieľať: