„Zohnali ste nejakých ľudí?“

„Len tak-tak kapitán. Námorníci, ktorí sú v tomto meste, by na vašu loď nešli za nič na svete! Viete, akú máte prezývku?“

„Na to som sa vás nepýtal! Zvolajte všetkých chlapov, ktorých ste zohnali, aby som sa na nich pozrel!“

Kapitána nákladného parníka Sea Roller, Johna Parkera, poznali vo všetkých prístavoch. Vždy, keď Sea Roller spustil kotvy, utiekla z neho polovička posádky. Potom musel kapitán zháňať nové mužstvo, aby mohol odplávať.

„Radšej umriem tu od hladu, než by som mal ísť slúžiť kapitánovi Parkerovi. Nemá v sebe ani trochu citu!“ Tak hovorili medzi sebou námorníci vo všetkých prístavoch Pacifiku.

John Parker zišiel s kormidelníkom na palubu, kde bolo 30 nových mužov. Pristupuje k jednotlivcom a pýta sa:

„Čo si ty?“

„Argentínec, pane,“ odpovedá opýtaný.

„Nezaujíma ma, z ktorej si krajiny! Chcem vedieť, čo vieš robiť!“ vrčí naňho kapitán.

„Som pekár,“ znie odpoveď. Potom prichádza na rad druhý, tretí… deviaty… desiaty…

„Máme tu kadečo, len nie námorníkov. Jeden väčší darebák ako druhý. Nemyslite si, chlapci, že sa tu budete mať ako v hoteli. Platím dobre, no len za dobrú prácu! Poslúchať budete, ale to je už moja starosť. A teraz mi zmiznite z očí, aby som z pohľadu na vás nedostal morskú nemoc!“

Ešte v ten večer Sea Roller zdvihol kotvy a vydal sa na plavbu do San Francisca.

Je krásny deň. Kapitán sa prechádza po veliteľskom mostíku. Niekoľko mužov leští mosadzné súčiastky, iní natierajú bok lode čiernou farbou. Kapitán sa nahne cez zábradlie.

„Hej, chlapi, čo som vám povedal! Prečo nie si ty tam priviazaný? Darebák jeden! Keď zletíš do vody, kto ťa bude ťahať?“ Na hladine bolo zreteľne vidno asi tucet chrbtových žraločích plutiev. Lodný zvon odbil poludnie. Uprostred ticha sa zrazu ozve výkrik: „Muž cez palubu!“

Ten, čo stojí najbližšie, hádže okamžite do vody silné lano. No vzdialenosť plávajúcej lode od nešťastníka sa každú sekundu zväčšuje. Kapitán dá povel zastaviť loď a ísť plnou parou späť.

Celá posádka s napätím pozoruje svojho kapitána, ktorý si strhol košeľu a vrhol sa do mora. V tej istej chvíli spúšťajú na more čln so šiestimi mužmi, ktorí sa opierajú do vesiel. Kapitán rýchlo pláva k topiacemu sa. Mužstvo takmer nedýcha… Dve chrbtové plutvy čeria vodu smerom k týmto dvom mužom! Delí ich len niekoľko metrov. Kapitán vlečie muža za vlasy k rýchlo sa blížiacemu člnu, pričom nohami zúrivo bije do vody. Konečne! Čln je už pri nich a niekoľko rúk sa naťahuje, aby pomohli kapitánovi. „Vezmite najprv utopenca!“ rozkazuje kapitán.

O niekoľko minút sú obaja na palube. Kapitán mu dáva umelé dýchanie a prvú pomoc. Keď je utopenec konečne pri vedomí, kapitán sa ho pýta: „Nebol si priviazaný, však? A ja som všetkým rozkázal, aby ste sa priviazali, keď robíte nad vodou. Málo chýbalo a tie beštie by nás dostali. No, ako sa cítiš?“

„Ďakujem vám, kapitán, už mi je dobre.“ Kapitán spýtavo hľadí do očí muža, ktorého zachránil pred strašnou smrťou. „Už ti je naozaj dobre?“

„Naozaj, kapitán, už je všetko v poriadku. Akoby sa nič nestalo. Môžem ďalej pracovať.“

Kapitán spokojne kýva hlavou. „No to som teda rád.“ Zrazu preletí vzduchom kapitánova päsť a dopadne na ľavú čeľusť zachráneného muža.

„Tak ty takto, darebák jeden! Už je ti dobre! Pre teba môj rozkaz uviazať sa neplatí? Myslíš si, že som po teba skočil preto, aby ťa nezožrali žraloky? Nie! Vytiahol som ťa preto, aby som ťa mohol poriadne zrezať a naučiť, že na mojej lodi sa poslúcha!“ Kapitánove ruky dopadajú na hlavu trestaného.

„Tak, a teraz ti je už naozaj dobre. Zmizni konečne a vo všetkých prístavoch rozprávaj o tom, aký som bezcitný. Ale pamätaj, že keby tu bol tvoj otec, dostal by si oveľa viac. Máš len jeden život. Nabudúce buď opatrnejší. A vy čo gánite? Hybaj každý do svojej roboty! Akoby sa nič nestalo!“

V ten večer napísal kapitán Parker do lodného denníka: „Dnes padol cez palubu muž menom A. Chapel. Neposlúchol rozkaz, aby sa zabezpečil uviazaním. Vytiahol ho jeden muž posádky a kapitán ho potrestal.“