Na škole v Harvarde sa začalo po prázdninách vyučovanie. Prišlo aj niekoľko nových študentov, ku ktorým sa tí starší nesprávali ktovieako milo. Medzi nováčikmi bol aj Luk Anderson. Bol to menší, nie veľmi pekný chlapec. Nenarozprával toho veľa, ale bol usilovný a dobrosrdečný. Nezapadol do partie spolužiakov, ktorí si sem-tam dovolili voči niekomu malý, „nevinný žartík“. Po niekoľkých týždňoch nastal deň, na ktorý nemohol dlho zabudnúť.

Bola krásna nedeľa. Štyria kamaráti sa dohodli, že pôjdu spolu poobede k rieke na prechádzku. Luk a Rony šli po pravom brehu rieky, Dix a All po ľavom. Dohodli sa, že keď prídu k mostu, tam sa stretnú.

Rieka bola široká a prúd dosť silný. Asi po polhodine cesty prišli Luk a Rony k splavu.

„Luk, tu by sa dalo krásne prejsť na druhú stranu. Poď, skúsime to! Vyzujme sa prejdime na druhú stranu!“

„Rony, ja nejdem. Voda je studená. Čo keď spadneme?“ namietal Luk.

„Poď, nebuď taký bojko! Ale keď nechceš, pôjdem sám.“

Vyzul si topánky, vyhrnul nohavice a vstúpil do vody. Voda na splave mu narážala do nôh.

„Rony, vráť sa! Nerob hlúposti!“ kričal Luk. Rony si ho však nevšímal a kráčal ďalej. Kamaráti na druhom brehu zostali stáť a pozorovali Ronyho. Keď bol asi dvadsať krokov od brehu, šmykol sa, zapotácal… a spadol do vody. Márne sa snažil niečoho sa zachytiť. Strhol ho silný prúd vody a ponoril do peniacich sa vírov pod splavom! Zmizol. O chvíľku sa ešte nad hladinou objavila hlava a ruky – a potom sa viac neobjavil.

Z druhého brehu to sledovali jeho kamaráti. Luk zmätene pobehoval po brehu. Kamaráti kričali: „Pomôž mu! Skoč do vody! Pozri, teraz je pri brehu!“

Po dvoch hodinách hľadania ho členovia vodáckeho klubu našli, žiaľ, bol už mŕtvy. Policajt a lekár teraz vypočúvajú jeho kamarátov.

„Mohol si ho ľahko zachrániť. Nebol od teba ďaleko!“ obviňujú Luka Dix a All. Ten však mlčí.

Riaditeľstvo školy už vedelo o všetkom. V ten večer boli v jedálni dve stoličky prázdne – Ronyho a Lukova.

„Ten zbabelec medzi nás určite nepríde! Mohol Ronyho ľahko

Zrazu všetko stíchlo. Do jedálne vchádza Luk biely ako krieda. Sadne si na svoju stoličku. Pred sebou má tanier a v ňom biele pero z labute. Vedel veľmi dobre, čo to znamená. Je to americký zvyk, ktorým ľudia vyjadrujú svoje opovrhnutie nad zbabelosťou, zradou alebo iným nečestným skutkom. Človeku, ktorý dostane biele pero, sa všetci vyhýbajú a opovrhujú ním. Kolená sa mu zachveli. Vstal. Zmohol sa na jediné slovo: „Prečo?“

„Prečo? Pretože si zbabelec! Nechal si utopiť sa kamaráta, ktorý bol niekoľko metrov od teba. Preto!“ kričali všetci. Luk chcel niečo povedať na svoju obhajobu, ale hluk prerušil jeho slová. So slzami v očiach odišiel.

Vrátil sa na svoju izbu a začal písať. Keď list dopísal, položil ho na Ronyho posteľ, zbalil si veci a odišiel domov.

Keď sa všetko dôkladne vyšetrilo, riaditeľ školy zvolal študentov a oznámil im: „Zistili sme, že Rony si nešťastie zapríčinil sám. Ešte v poslednej chvíli ho Luk varoval. Biele pero ste mu dali neprávom. Počujte, čo vám napísal na rozlúčku:

„Kamaráti, dali ste mi biele pero, pretože som sa nesnažil pomôcť topiacemu sa Ronymu. Nemal som nikdy možnosť naučiť sa plávať. Ako som ho mal zachrániť? Boli by sme sa utopili obaja. Biele pero si beriem so sebou. Prosím Boha, aby mi dal príležitosť dokázať vám, že aj keď nie som silák, mám odvážne srdce a nie som zbabelec.“ Ani po niekoľkých výzvach sa už Luk do Harvardu nevrátil.

Keď sa na túto udalosť takmer zabudlo, jeden zo študentov pribehol celý rozrušený a mával v ruke čerstvými novinami. „Počúvajte, čo tu píšu“:

„Včera večer vypukol v nemocnici požiar. Najviac ohrozené bolo oddelenie B, kde ležali ťažko chorí pacienti. Medzi nimi bol aj Luk Anderson, ktorý napriek tomu, že sám bol vážne chorý, vyniesol z ohrozeného pavilónu šesť ťažko chorých spolupacientov, čím im zachránil život. Jeho obetavý a odvážny čin značne zhoršil jeho zdravotný stav. Často upadá do bezvedomia. V horúčke stále opakuje, že „tam, na izbe“ zostalo nejaké biele pero.“

O niekoľko dní odchádzala za Lukom do nemocnice skupina študentov. Niesli preňho veľa darčekov, okrem iného aj krásne zlaté

Zdieľať tento príbeh: