Vyzeralo to, ako by všetci chlapci z ulice išli do vojny. Boris stál za plotom a túžobným zrakom sledoval, ako sa chlapci náhlia dolu ulicou. Niektorí mali cez plece zavesené drevené pušky, iní držali v rukách drevené meče a ďalší mali špicaté palice, ktoré sa podobali na oštepy.

„Kam idete?“ opýtal sa Boris chlapcov, ktorých poznal.

„Poď!“ kričali rozčúlene. „Ideme bojovať proti nepriateľovi.“

„A kto je nepriateľ?“ pýtal sa Boris.

„Našli sme v lese osie hniezda a ideme proti nim bojovať.“

„Mami,“ kričal Boris, utekajúc za mamou dovnútra, „môžem ísť bojovať s chlapcami?“

„Čo to je za nezmysel?“ spýtala sa mama.

„Oni všetci idú do lesa bojovať proti osám. Majú meče, pušky a oštepy. Pôjdem s nimi, prosím, mami.“

Práve sa vracal otec z práce. Keď si vypočul, čo sa vlastne robí, povedal Borisovi, že v nijakom prípade nemôže ísť s nimi.

„Je to veľmi hlúpy nápad. Osy môžu byť veľmi nebezpečný nepriateľ. Bojovať proti nim s kusom dreva je istá prehra. Nie, Boris, nemôžeš tam ísť.“

Nič sa nedalo robiť, Boris musel poslúchnuť. A tak stál pri plote a čakal, kedy sa chlapci budú vracať. Po čase, ktorý sa mu zdal celou večnosťou, sa chlapci konečne rútili ulicou s víťazným pokrikom a mávali zbraňami. Ako tie osy porazili, sa mu však zistiť nepodarilo.

O dva dni neskôr chlapci opäť prechádzali okolo ich domu so svojimi zbraňami.

„Poď s nami,“ kričali, „nebuď zbabelec!“

„Otec mi povedal, že nesmiem,“ odpovedal Boris.

„Poď, on sa to nedozvie. Bude veľká zábava.“

Boris zaváhal. Mohol by ísť s chlapcami a vrátiť sa skôr ako otec, ktorý bol ešte v práci a vráti sa až za štyri hodiny. Mama tiež nebola doma. Bolo by to naozaj zaujímavé vidieť, ako premohli osy drevenými zbraňami. Rýchlo si našiel kus dreva – zbraň – a vyrazil s nimi do boja.

Keď prišli do lesa, väčší chlapci začali hľadať osie hniezda. O chvíľu už jeden z nich kričal: „Mám ho. Tu je. Veru, nie sú to veľkí kamaráti!“

A veru neboli. Neboli to ani osy, ale sršne. Keď sa vyrojili zo svojho hniezda, tí menší sa rozutekali, kde mohli, no sršne sa tak ľahko nevzdali. Jeden pichol Borisa rovno do hornej pery. Vo chvíli sa premenila na obrovskú opuchlinu.

Ako veľmi ľutoval, že ocka neposlúchol! Čo mu povie, keď sa vráti domov? Horší trest mu ani ocko nemohol dať. Bolesť od pichnutia bola strašná.

Keď mama uvidela, čo sa stalo, veľmi sa naľakala a šla s Borisom k lekárovi. Borisa bolela celá tvár. Ocko vedel, že syn sa potrestal sám, preto mu už žiadny trest nevymeral. Až o niekoľko dní, keď mu už bolo lepšie, povedal:

„Nuž, Boris, chlapcom sa nepodarilo premôcť nepriateľa, s ktorým bojovali.“

„Nie. Nepriateľ mal príliš veľa nebezpečných bômb. Nedalo sa vyhrať.“

„Myslím, že príčinou bolo niečo iné.“ „A čo?“

„Po prvé, nemali ste vhodnú výstroj – žiadne protiletecké pušky; a po druhé, nemali ste dobrú organizáciu.“

„Asi máš pravdu, ocko,“ povedal Boris.


Zdieľať: