„Pane, prečo musím byť stále chorá?“ Túto otázku som si kládla, keď som sa snažila rozlepiť si oči. Je pondelok ráno, sedem hodín. V hlave mi hučí a oči mi slzia.

„Zase prídem neskoro!“ skríkla som a z posledných síl som sa snažila vstať z postele.

Horko-ťažko som sa dovliekla k vychovávateľke. Rozplakala som sa. „Pani Jana, necítim sa dobre, ale musím ísť do školy!“ Hlavou mi vírilo, čo všetko potrebujem urobiť.

„Len si sadni,“ povedala a podala mi teplomer. Koľkokrát som už sedela v tomto kresle… odvtedy, čo lekári mojej mame povedali, že mám oslabený imunitný systém.

Moje spomienky prerušilo pípanie teplomera.

„38,5. Vezmi si toto a pi veľa vody.“

„Ďakujem, pani Jana. Prídem za vami po škole.“

„Nikam nechoď. Vráť sa do izby a ľahni si.“

Chcelo sa mi plakať. Mám toľko povinností a toľko vecí mi víri hlavou. Vrátila som sa do izby. Pri dverách som sa potkla o prah, pretože som mala oči plné sĺz.

„Ideš dnes do školy?“ spýtala sa ma spolubývajúca.

„Nie,“ povedala som a hodila sa na posteľ.

Prečo nie som ako moja spolubývajúca Matilda? Nikdy nie je chorá.

Keď som vstala, aby som si dala liek od pani Jany, rukou som zhodila knižku s biblickými textami na každý deň. Otvorila sa a mne padol zrak na verš: „Som s tebou, viac ti netreba, moja moc sa prejaví práve v tvojej slabosti. A tak sa radšej budem chváliť slabosťami, aby na mne spočinula moc Kristova.“ (2 Kor 12,9)

Zamrazilo ma. Uvedomila som si, že na svoju oslabenú imunitu sa pozerám z nesprávneho pohľadu. Už toľkokrát v živote som bola chorá. Toľkokrát som bola blízko smrti, ale Boh mi vždy daroval život. Akoby sa mi otvorili oči. Prečo mu neďakujem za život, ale hnevám sa na svoju chorobu? Pýtala som sa sama seba.

Nakoniec som musela uznať, že moja oslabená telesná imunita posilňuje moju duchovnú imunitu – môj vzťah s Bohom. A za to som mu nesmierne vďačná.


Zdieľať: