Naše stretnutie sa pomaly blížilo k záveru. Vtipy, historky, humorné situácie – to všetko bolo ešte v plnom prúde. Ujo Ferko sedel ticho a počúval ostatných. Zrazu ho Timotej vyzval:

„Ferko, povedz nám aj ty niečo. Spomínaš si na nejakú príhodu, keď si sa cítil v živote veľmi trápne?“

Ujo Ferko sa usmial a začal rozprávať.

„Detstvo som prežil pri mori. Môj otec bol rybár a veľmi miloval more. Mal svoju vlastnú loďku. Život pri mori bol ťažký. Vždy, keď vyplával na more, bol tam tak dlho, kým nechytil dosť rýb nielen pre našu rodinu, ale aj pre svojich rodičov a mladších súrodencov.

Prial by som vám, aby ste sa stretli s mojím otcom. Bol to vysoký chlap, ktorý mal od ťahania sietí a boja s morom silné svaly. Keď ste sa k nemu priblížili, cítili ste oceán s jeho vôňou i pachom. Nosieval vždy svoj starý kabát, ktorý mu bol dobrý do každého počasia a veľký klobúk. Aj keď mama otcovo oblečenie často prala, páchlo morom a rybami.

Keď bolo zlé počasie, otec ma vozieval do školy. Mal starý nákladiak, na ktorom vozieval úlovok. Auto bolo asi staršie než on sám. Všetko v ňom hrkalo a škrípalo. Keď šlo, bolo ho počuť na široko-ďaleko a zostával za ním oblak dymu. Radšej som sa v ňom učupil, aby ma nebolo vidno, pretože sa mi zdalo, že sa na nás všetci pozerajú. Pri škole otec zastavil, nahol sa ku mne a na rozlúčku mi dal bozk. Mal som vtedy už dvanásť rokov, preto mi to bolo trápne.

Dodnes si pamätám ten deň, keď som sa rozhodol, že som už veľký na to, aby ma otec pri lúčení pobozkal. Keď sme prišli ku škole a otec zastavil a nahol sa ku mne, povedal som mu: „Nie, otec. Už som veľký na to, aby si mi dával bozk na rozlúčku a aby si ma vôbec bozkával.“ Prekvapene sa na mňa chvíľu pozeral. Potom mu začali tiecť po tvári slzy. Nikdy som ho dovtedy plakať nevidel. Otočil sa a pozeral von oknom.

„Máš pravdu,“ povedal, „si už veľký chlapec. Už ťa viac nebudem bozkávať.“

Aj v očiach uja Ferka sa objavili slzy, keď pokračoval: „O niekoľko dní neskôr otec vyplával na more a už sa nikdy nevrátil. Mnohí v ten deň radšej ani nešli na more, ale otec šiel. Mal veľkú rodinu, ktorú musel živiť. Jeho loďku našli o niekoľko dní na mori s roztrhanými sieťami.

Chlapci, neviete si predstaviť, čo by som bol dal vtedy za to, keby ma otec mohol ešte raz pobozkať… keby som mohol cítiť jeho starú zvráskavenú tvár, vôňu mora z jeho šiat a jeho ruku na svojich pleciach. Ako veľmi som vtedy ľutoval, že som otcovi povedal, že som už veľký na to, aby mi dával bozk na rozlúčku.“

V tej chvíli som túžil byť pri svojom otcovi a povedať mu, ako veľmi ho mám rád. Často sa stáva, že zabúdame svojim najbližším povedať, akí veľmi vzácni sú pre nás.

Ak ešte máte to šťastie, že je otec alebo mama pri vás, choďte za nimi a povedzte im, ako veľmi ich máte radi a ako si ich vážite. A ak môžete, objímte ich a pobozkajte.

Nepremeškajte príležitosť povedať niekomu, koho milujete, že ho máte radi.


Zdieľať: