Dobré ránko

Raz neskoro v noci sa Juraj vracal domov a vzal stopára. Ako išli, začal svojho spolujazdca podozrievať. Pre istotu sa rozhodol skontrolovať, či je jeho peňaženka vo vrecku kabáta, ktorý bol na sedadle medzi nimi. Ale peňaženka tam nebola! Dupol preto na brzdu a prikázal stopárovi vystúpiť. Ostrým hlasom mu povedal: „Okamžite mi dajte peňaženku!“ Vystrašený stopár mu dal peňaženku a Juraj odišiel.

Keď prišiel domov, začal svojej žene rozprávať, čo sa mu stalo počas cesty. Po niekoľkých vetách ho prerušila a povedala: „A aby som nezabudla, Juraj, vieš, že si si dnes ráno nechal peňaženku doma?“

To, čo sa stalo Charliemu Funderburkovi by sme nepriali nikomu, ani svojmu nepriateľovi. Charlie začal fajčiť skôr, než počul o škodlivých účinkoch cigariet. Nečítal ani žiadne varovné lekárske správy. Fajčil takmer 22 rokov, kým sa v časopise Reader’s Digest dočítal o tom, ako si fajčením ničí zdravie. Zahodil cigaretu a kúpil si fajku.

Ale nič sa nezlepšilo. Zanedlho objavil na jazyku vred, ktorý sa zmenil na hrčku. Táto hrčka tam ticho spala viac než 20 rokov. Potom ho začalo toto miesto na jazyku bolieť. V priebehu niekoľkých dní sa ocitol na operačnom stole. Lekári mu museli odstrániť jazyk zasiahnutý rakovinou.

Charlie sa rozhodol svoju tragédiu využiť ako posolstvo nádeje pre nás. „Moja generácia fajčila a nikto ju nevaroval,“ napísal vo svojom liste do rádia. „Dnešná generácia je doslova bombardovaná jedným varovaním po druhom, ale nevenuje tomu pozornosť.“ Kým sa Charlie v nemocnici zotavoval, bral lieky proti bolesti. Tieto lieky však vyvolávali hrozné nočné mory, na ktoré nemôže zabudnúť.

Charlie Funderburk napísal takýto odkaz: „Ľudia, majte rozum! Počúvajte, čo odborníci hovoria o tabaku a všímajte si, čo sa deje s ľuďmi, ktorí užívajú drogy. Verte niekomu, kto teraz trpí za chybu, ktorú kedysi dávno urobil.“

Koncertný impresário (umelecký manažér) Sol Hurok o speváčke Marian Andersonovej (1897-1993) povedal: „Istý reportér robil pred niekoľkými rokmi s Marian rozhovor. Spýtal sa jej, aký okamih považuje vo svojom živote za najvýznamenjší. Bol som vtedy v jej šatni. Veľmi som bol zvedavý na odpoveď. Vedel som, že má na výber veľa veľkých momentov. Mohol to byť večer, keď jej prestížny dirigent Arturo Toscanini povedal, že jej hlas je taký, aký sa počuje raz za sto rokov. Alebo to mohol byť súkromný koncert, na ktorom spievala v Bielom dome pre Rooseveltovcov a anglického kráľa a kráľovnú. Alebo to mohol byť okamih, keď dostala Bokovu cenu v hodnote 10 000 dolárov ako osoba, ktorá urobila najviac pre svoje rodné mesto – Filadelfiu. Na vrchole všetkého bola veľkonočná nedeľa vo Washingtone, keď stála pod Lincolnovou sochou a spievala pre 75-tisícový dav, v ktorom boli členovia kabinetu, sudcovia Najvyššieho súdu a väčšina členov Kongresu. Ktorý z týchto veľkých momentov považuje za najvýznamnejší?

„Žiadny,“ povedal Hurok. „Slečna Andersonová reportérovi povedala, že najväčším momentom jej života bol okamih, keď prišla domov a povedala svojej mame, že už nebude musieť viac prať.“ (Jej mama totiž po smrti otca živila rodinu tým, že upratovala, prala a čistila podlahy.)

Odpoveď jedného klienta poisťovni:

Reagujem na vašu žiadosť o dodatočné informácie o pracovnom úraze. Verím, že nasledujúce podrobnosti budú postačujúce.

Som vyučený murár. V deň nehody som pracoval sám na streche novej šesťposchodovej budovy. Keď som prácu dokončil, zistil som, že mi zostalo asi 200 kíl tehál. Namiesto toho, aby som tehly znášal dolu ručne, rozhodol som sa spustiť ich v sude pomocou kladky, ktorá sa nachádzala po strane budovy na 6. poschodí. Zaistil som lano na zemi, vyšiel na strechu a naložil tehly do suda. Potom som sa vrátil na zem a odviazal lano. Lano som pevne držal, aby som zaistil pomalý zostup suda s tehlami.

V predošlej správe o nehode som uviedol, že vážim niečo vyše 60 kíl. Keď ma lano náhle strhlo hore zo zeme, stratil som duchaprítomnosť a zabudol ho pustiť. Netreba vysvetľovať, že pomerne rýchlo som stúpal hore. Približne pri treťom poschodí som sa minul so sudom klesajúcim dolu. To vysvetľuje prasknutú lebku a zlomenú kľúčnu kosť. Na okamih som mierne spomalil, ale hneď na to som pokračoval v rýchlom stúpaní hore. Nezastavil som sa, kým prsty mojej pravej ruky neskončili hlboko v kladke na vrchu lešenia. Našťastie som opäť nadobudol duchaprítomnosť a napriek bolesti som sa pevne držal lana.

Približne v rovnakom čase však sud s tehlami narazil na zem a zo suda vypadlo dno. Bez tehál sud vážil už len niečo vyše 20 kíl. Ako si zrejme viete predstaviť, začal som rýchlo padať dolu. Približne pri treťom poschodí som sa opäť zrazil so sudom. Pri tejto zrážke som utrpel dve zlomeniny členkov a tržné rany na nohách a spodnej časti tela. Tento náraz ma našťastie dostatočne spomalil, takže keď som spadol na hromadu tehál praskli iba tri stavce.

S ľútosťou vám však musím oznámiť, že ako som ležal omráčený na tehlách a zbadal prázdny sud pri šiestom poschodí nado mnou, opäť som stratil duchaprítomnosť a pustil lano. Lano doslova vyletelo hore a prázdny sud spadol na mňa a zlomil mi obidve nohy.

Dúfam, že som vám poskytol dostatočné informácie o nehode, ktorá sa mi stala.

Susanna Wesleyová sa narodila v roku 1669 v Londýne. Bola dvadsiatym piatym a posledným dieťaťom reverenda Samuela Annesleyho a jeho ženy. Keď mala devätnásť, vydala sa za Samuela Wesleyho. Za ďalších devätnásť rokov porodila priemerne jedného potomka ročne. Desať z týchto detí prežilo. Susanna bola usilovná a zodpovedná matka. Jedným z najúžasnejších rysov tejto matky bolo to, že napriek zhonu v domácnosti plnej detí si našla pre ne čas. Mala jednu alebo dve slúžky, ktoré jej pomáhali s domácimi prácami. Veľmi jej záležalo na vzdelaní detí. V dome určila jednu miestnosť, ktorá slúžila ako trieda. Tam deti každý deň učila – doobeda od deviatej do dvanástej, poobede od druhej do piatej.

Keď mali deti päť rokov, začala ich učiť čítať. Ich šlabikárom bola Biblia. Každý deň začali prečítaním žalmu a modlitbou; deň končili opäť žalmom a piesňou. Každé dieťa čítalo denne z jednej starozmluvnej a z jednej novozmluvnej knihy. Učila ich tiež latinčinu, písanie, poéziu a hudbu. Za najdôležitejšie považovala vštepovať deťom úctu a bázeň voči Bohu. Nechcela byť svojím deťom len dobrou učiteľkou, ale chcela ich aj poznať a počúvať ich ušami, očami i srdcom.

Takto investovaný čas priniesol svoje ovocie. Jej najznámejšími deťmi sú John, slávny evanjelista a teológ, ktorý predniesol vyše 42 000 kázaní a napísal 233 kníh, a Charles, ktorý je autorom vyše 8 000 piesní.