V lete roku 1992 nás priatelia zlákali na cestu do Španielska. Mali sme stráviť desať fantastických dní na ich chate blízko Madeiry, navštíviť Granadu, Alhambru a dokonca Gibraltar. Lenže tá cesta! V aute nás sedelo deväť a k tomu batožina. A tak vypožičaný Ford-tranzit úplne praskal vo švíkoch. Okienka sa nedali stiahnuť, klimatizácia nefungovala a vonku bolo 30 stupňov. Napriek tomu sme vyrážali v skvelej nálade, všetci vtipkovali a malé nepohodlie sa prekonávalo humorom. Také hlúposti nás predsa nemôžu rozhádzať! Lenže vzduchu aj síl ubúdalo, únavy pribúdalo a na nemeckých hraniciach sa nesmial už vôbec nikto. A to nás ešte čakalo Taliansko a stovky kilometrov cez celý Pyrenejský polostrov! Bola to katastrofa. Po dvoch dňoch príšerného hrkotania po horských cestách a nedýchateľného vzduchu v aute sme si neželali nič iné, len si ľahnúť niekde do chládku a spať, spať a spať… Do cieľa nám chýbalo už len pár kilometrov, ale nám to bolo úplne fuk. V tej chvíli mi vidina skvelej pláže a celé Španielsko boli úplne ukradnuté. Bol som na smrť unavený!

Určite poznáte chvíle, keď máte chuť všetko vzdať, na všetko sa vykašľať. Stáva sa to aj v živote viery. Nenechajme sa zmalomyseľnieť. Boh povedal: „Neopustím ťa ani nenechám.“ (Žid 13,5)


Zdieľať: