Charlesov otec bol kňaz. Matka bola veľmi zbožná žena. Napriek tomu Charles nevedel, ako sa stretnúť s Ježišom. Pozorne počúval, keď otec kázal, že všetkým ľuďom je určené zomrieť v ohnivom jazere. Boh sa vo svojom milosrdenstve nad niektorými zľutoval a vybral si ich, aby boli zachránení. Ostatní však nemajú nijakú nádej. Ako tínedžer si Charles uvedomoval svoju veľkú hriešnosť. Celé noci nespával. Desila ho myšlienka, že Boh si ho nemusí vybrať a on nebude zachránený.

V snahe nájsť pokoj navštevoval Charles v priebehu ďalších štyroch rokov všetky kostoly v meste. Bol ochotný urobiť čokoľvek, aby mu Boh odpustil. Počul niekoľko kázaní o zákone a praktickom kresťanskom živote, stretol sa s niekoľkými zbožnými mužmi, ale ani tak sa mu nepodarilo zistiť, ako môže byť človek zachránený.

V jedno zasnežené ráno sa Charles vybral opäť do kostola. Silný studený vietor mu vháňal do tváre chumáče snehu. „V tejto strašnej fujavici sa nikam nedostanem,“ povedal si, „musím sa niekde skryť.“ Zabočil do vedľajšej uličky. Pozrel na zaviatu tabuľu, ktorou pokyvoval vietor. Bol na nej nápis: „Cirkev metodistická, Artillery Street“. Otvoril dvere a vošiel dnu.

V modlitebni sedelo asi tucet ľudí, ktorí sa tu skryli pred nepriazňou počasia. Charles si sadol do poslednej lavice. Pretože kazateľ neprichádzal, začal kázať jeden z členov, obuvník.

Čo chce tento obyčajný človek povedať? divil sa Charles. Ak mi cestu k spaseniu nedokážu ukázať kazatelia, ktorí študovali na vysokej škole, čo ma už môže naučiť tento hlupák?

Keď začal rozprávať, Charles to sotva vydržal počúvať, pretože obuvníkova gramatika bola hrozná. Keď čítal verš Iz 45,22, jednotlivé slová nevedel ani správne vysloviť.

„Moji drahí priatelia, tento verš je v skutočnosti veľmi jednoduchý. Radí nám, aby sme svoju pozornosť obrátili na Boha. To znamená, aby sme sa naň pozerali,“ začal obuvník. „Na to, aby sme sa na niekoho pozerali, nemusíme vynaložiť žiadnu námahu. Nemusíme pritom zdvihnúť nohu ani pohnúť čo len prstom. Stačí sa pozerať. Človek nemusí študovať na vysokej škole, aby sa naučil pozerať.“

Z niektorých lavíc zaznel smiech. Dokonca aj Charles sa musel usmiať nad jednoduchosťou a pravdivosťou toho, čo tento muž povedal. „Človek sa nemusí dožiť sto rokov, aby sa mohol pozerať,“ pokračoval muž. „Pozerať sa dokáže každý, aj malé dieťa.“

Charles súhlasne prikyvoval. Bol zvedavý, čo tento obuvník povie ďalej. Muž zdvihol Bibliu a ukázal na verš. „Tento verš hovorí: Pozerajte sa na mňa! Mnohí z vás sa určite pozerajú na seba. Nerobte to. V sebe určite nikdy žiadnu útechu a pokoj nenájdete. Ježiš Kristus hovorí: Hľaďte na mňa!“

Asi po desiatich minútach obuvník končil svoje kázanie výzvou. Pozrel do zadnej lavice priamo na Charlesa a zvolal: „Mladý muž, vyzeráš veľmi utrápený a nešťastný!“ Charles nebol zvyknutý, aby nejaký kazateľ reagoval na to, ako vyzerá. Obuvník pokračoval: „A budeš nešťastný, kým neposlúchneš, čo ti radí tento verš. Ak však jeho radu poslúchneš, budeš zachránený. Mladý muž, hľaď na Ježiša Krista a budeš spasený. Pozeraj sa naňho stále, stále, stále!“

Vtedy sa Charles zahľadel na Ježiša a z pliec mu spadlo ťažké bremeno jeho hriechov. Cestou domov takmer nevnímal chlad a vietor, pretože pri srdci cítil teplo evanjelia. Jeho vnútro bolo naplnené takou radosťou, že sa mu chcelo spievať a poskakovať a každému, koho stretol, hovoriť o tom, čo práve našiel. Keď prišiel máj, Charles bol pokrstený v rieke Lark neďaleko svojho domova. Stal sa kazateľom. Rozhodol sa, že v každom svojom kázaní bude tak jasne a jednoducho hovoriť o tom, ako môže byť človek zachránený, ako to urobil chudobný obuvník v to zasnežené ráno.

Keď sa Charles prestal pozerať na seba a začal hľadieť na Ježiša, našiel záchranu.


Zdieľať: