Jedného dňa sa Rišo vrátil zo školy akýsi nesvoj. Len čo prišiel domov, hodil sa v obývačke do kresla.

„Čo sa stalo, Rišo?“ spýtala sa mama. „Nevyzeráš dobre.“

„Je mi akosi zle.“

„Čo si jedol v škole?“

„Okrem obeda nič. Ale netráp sa, zajtra to bude určite lepšie.“

„Večera je hotová, poď sa najesť.“

„Nechcem večerať.“

„A čo chceš?“

„Nič, radšej si pôjdem ľahnúť.“

„Ocko sa vráti o siedmej. Možno by si mal dovtedy počkať.“

„Nie, idem hneď spať,“ hovoril idúc hore schodmi. Mama počula, ako sa rýchlo vyzliekol a ľahol si do postele.

O siedmej sa vrátil otec z práce.

„Kde je Rišo?“ spýtal sa.

„V posteli.“

„V posteli?!“ zopakoval udivene. „A prečo? Idem sa naňho pozrieť.“ Vyšiel hore schodmi do Richardovej izby.

„Čo sa stalo, synček?“

Rišo predstieral, že spí, no ocko sa nedal oklamať. Poznal takéto triky, pretože sám to ako chlapec niekedy robieval.

„Viem, že nespíš, Rišo. Čo sa stalo?“

„Som chorý,“ zamrmlal Rišo.

„Daj mi ruku. Zmeriam ti pulz.“

Rišo vytiahol ruku spod periny. Srdce mu bilo pokojne a pravidelne.

„Čo to máš na prstoch, Rišo?“

Rišo skryl ruku opäť pod prikrývku a povedal: „Nič, ocko. Myslím, že to mám od farieb.“

„Pozriem sa ešte na tvoj jazyk.“

Rišo otvoril ústa. Ocko sa nahol možno viac, než potreboval. Potom vstal a šiel k stoličke, kde si Rišo vyzliekol šaty. Vo vreckách mal Rišo všetky svoje poklady – kúsky drôtika, klince, špinavé vreckovky, karamelky, ohryzok z jablka a kopu odrobín. Celkom nakoniec vytiahol ocko z pravého vrecka nohavíc i malú žltú krabičku.

Vrátil sa k Rišovi a spýtal sa ho:

„Rišo, čo robia zápalky v tvojom vrecku?“

„Púšťali sme si rakety,“ povedal Rišo ticho.

„Naozaj? Neklameš?“ …Ticho.

Po chvíli otec povedal: „Povedz mi, hovoríš pravdu?“

„Nie,“ povedal Rišo takmer pošepky.

„Hneď, keď som sa pozrel na tvoju ruku a zacítil tvoj dych, vedel som, že si fajčil. Mám pravdu?“

„Áno, jeden chlapec v škole ma prinútil, aby som to skúsil,“ povedal Rišo a slzy mu stekali po tvári.

„Ach, Rišo! Je mi to veľmi ľúto. Dúfal som, že môj syn nikdy neokúsi ten odporný, špinavý zvyk. Nikdy v živote som nefajčil a chcem, aby to nerobil ani môj syn.“

„Viem, ocko, že si nefajčil. Ja som to naozaj nechcel,“ povedal Rišo pomedzi slzy.

„Som si istý, že si to nechcel,“ odvetil otec. „Druhý raz musíš byť odvážny a povedať NIE. Fajčenie nikdy nikomu neurobilo dobre. Ničí ti zdravie, oslabuje srdce a pľúca, špiní ti ruky, tvoj dych zapácha a ešte ti kradne aj peniaze. A nielen to. Mladí ľudia, závislí od tabaku, často prechádzajú k silnejším drogám. Fajčenie ničí nielen zdravie, ale celý život.“

Otec zmĺkol. Nastalo hlboké ticho prerušované len Rišovým vzlykom.

„Rišo!“ ozval sa otec.

„Áno, ocko.“

„Chcem, aby si mi sľúbil jednu vec.“

„Áno, ocko.“

„Podaj mi ruku.“

Ocko vzal Rišovu ruku do svojich rúk a povedal: „Sľúb mi, že už nikdy nebudeš fajčiť.“

„Sľubujem.“

Pevným stiskom rúk tento sľub spečatili.


Zdieľať: