Včera som uvidel v našej kúpeľni chrobáka. Bezmocne plával vo vedre, spolovice naplnenom vodou. Povedal som si: „Ak tento chrobák prežije vo vedre 24 hodín, zachránim ho a dám mu slobodu.“

Po 24 hodinách som sa šiel naň pozrieť. Stále bol tam, no nehýbal sa. Myslel som si, že je už mŕtvy a vyčítal som si, že som mu včera nepomohol. Keď som však pohol vedrom, aj on sa začal hýbať. Vybral som ho teda z vedra a chcel vyniesť von. Pretože už bol večer, dvere sme mali zamknuté. Kým som ich chcel odomknúť, chrobák roztiahol krídla a odletel. Chudák. Keby bol počkal, kým vyjdeme von, mohol byť slobodný. Mohol odletieť do záhrady, kde by si našiel dostatok potravy a mohol žiť. Ale dnu v dome asi zomrie od hladu.

Vrátil som sa do izby a uvedomil si, že som vlastne ako ten chrobák. Robím presne to, čo on. Veľmi často sa stáva, že keď prosím o Božiu pomoc, dávam Bohu hranice ako a kedy mi môže pomôcť. A keď je už pomoc na dosah, vezmem všetko do svojich rúk a konám vo vlastnej sile. Často zabúdam na to, že plán, ktorý mi pripravil Boh, je pre mňa to najlepšie. Chce ma dať do záhrady plnej krásnych kvetov. Ja mu však uletím tesne pred cieľom. Strácam požehnanie, ktoré by som dostal, keby som čakal a dôveroval mu.


Zdieľať: