Asi pred sto rokmi žil Nemec menom Herr von Osten, ktorý naučil svojho koňa Hansa rátať tak, že klopal predným kopytom. Hans sa očividne rýchlo učil, pretože zakrátko s ním von Osten vystupoval pred udiveným obecenstvom.
Hans prejavil talent na sčítanie, odčítanie a delenie. Budil dojem, že pracuje ako kalkulačka. Dokonca dokázal spočítať ľudí v miestnosti alebo tých, ktorí mali okuliare.
Keď sa medzi ľuďmi rozšírilo, čo dokáže, začali ho volať Clever Hans, nainteligentnejší a najšikovnejší kôň na svete. Ale našli sa aj takí, ktorí o jeho schopnostiach pochybovali. Niektorí obvinili von Ostena z toho, že podvádza publikum – používa rôzne triky a pohyby rúk a tak od ľudí získava peniaze. Žiadali, aby Hans dokázal svoje matematické schopnosti.
Prvou skúškou bolo, že Hansovi dával pokyny rátať náhodne vybraný človek z obecenstva. Ale Hans svojím kopýtkom vždy udal správne množstvo. Niektorí pochybovači uverili, že tento kôň je naozaj matematický génius.
Potom prišla druhá skúška. Jeden človek zašepkal Hansovi do ľavého ucha nejakú sumu a ďalší mu zašepkal inú sumu do pravého ucha. Potom mu povedali, aby tieto dve sumy spočítal a vyklopal výsledok. To nedokázal.
Pri ďalšom skúmaní zistili, že Hans môže vyriešiť matematický problém, len ak môže odpoveď zistiť pohľadom.
Hansovi opäť povedali čísla a požiadali ho, aby tieto sumy spočítal. Hans začal klopkať kopýtkom. Diváci sa celí napätí naklonili dopredu. Keď vyklopal správny počet, všetci sa uvoľnili a prikyvovali hlavami. To bol pre Hansa signál, že má prestať klopkať. Hans bol naozaj šikovný – nie azda preto, že vedel rátať, ale preto, že vedel čítať reč ľudského tela.
Naše správanie, spôsob vyjadrovania a mimika o nás veľa prezrádza. Neverbálnou komunikáciou niekedy vyjadríme viac ako slovami. Čo hovoríme ľuďom, s ktorými sa stretávame?


Zdieľať: