Ambroise Paré sa narodil v chudobnej rodine v Lavali vo Francúzsku v roku 1510. Keď mal 13 rokov, začal pomáhať v jednom holičstve. V tom čase rany neošetrovali lekári, ale holiči. Holičstvo bolo vlastne stanicou prvej pomoci.

Ambroise Paré sa zaujímal o lekársku stránku svojej práce, preto sa rozhodol, že sa stane lekárom. Chcel študovať v Paríži. Vstupné skúšky však boli v latinčine a gréčtine. Ani jeden z týchto jazykov sa Ambroise neučil. Preto začal pracovať ako holič-chirurg v jednej dobročinnej nemocnici. Tri roky sa tu staral o chorých a trpiacich.

V roku 1537 vstúpilo Francúzsko do vojny. Ambroise Paré pracoval medzi ranenými vojakmi priamo na fronte a guľky mu lietali okolo hlavy. Stáročia vojaci trpeli na rany od mečov, oštepov a šípov a teraz sa k tomu pridali aj nové zbrane – delá a muškety, ktoré spôsobovali nové druhy poranení a prinášali smrť.

Lekári verili, že osudný jed z pušného prachu musí byť z tela odstránený, preto liali do rany vriaci olej. Takéto strašné liečenie bolo nesmierne bolestivé. Jedného dňa, počas zúrivého boja, sa Parému minul všetok olej. V zúfalstve rýchlo namiešal masť z vaječného žĺtka, oleja z ruží a živice z ihličnatých stromov a ňou natieral rany. Čakal, že mnohí mladí vojaci zomrú v dôsledku otravy pušným prachom. Nasledujúce ráno však zistil, že masť pôsobila oveľa hojivejšie ako vriaci olej. Vyhlásil: „Tí, ktorých som liečil vriacim olejom, dostali vysoké horúčky. Rany mali zapálené, opuchnuté a bolestivé. Rozhodol som sa preto už nikdy neliečiť úbohých ranených takýmto spôsobom.“ Tí, ktorých liečil studenou masťou, sa cítili dobre a trpeli menšími bolesťami. Odvtedy Paré liečil rany svojím novým liekom.

Paré bol vždy skromný a za svoj úspech nič nežiadal. Pri každom pacientovi si zapisoval priebeh liečby. Keď sa pacient uzdravil, Ambroise si napísal: „Ja som ho liečil, Boh ho uzdravil.“

V jednom boji roztrhala mladému francúzskemu vojakovi guľka ľavú nohu. Paré vedel, že mu ju musí čím skôr amputovať, pretože infekcia by spôsobila istú smrť. V tom čase lekári po amputácii vypaľovali kýpeť končatiny rozžeraveným železom. Tak „zapečatili“ cievy a chránili obeť pred vykrvácaním a smrťou. Paré hľadal nejaký menej bolestivý spôsob zastavenia krvácania.

Keď odstránil roztrhanú končatinu, mal dve a pol minúty na zastavenie krvácania. Jeho pomocník mu podal horúce železo. Paré odmietol a namiesto toho vzal z lekárničky cievku s hodvábnou niťou. Pracoval rýchlo a zašíval cievy. Krvácanie sa zastavilo.

Aj keď bol tento postup úspešný, ostatní chirurgovia naďalej používali horúce železo, pretože nevedeli dostatočne rýchlo šiť. O niekoľko rokov vynález prístroja na podviazanie ciev vyriešil tento problém. Holiči-chirurgovia si konečne osvojili Parého metódu zastavenia krvácania.

Vojaci si Parého pochopiteľne obľúbili. Napriek tomu, že nemali veľký plat, naplnili helmu zlatými a striebornými mincami, aby sa svojmu lekárovi odvďačili.

V Paríži sa však lekári v školách pohoršovali na jeho úspechoch. Aj keď nemal lekárske vzdelanie, odvážil sa vnášať nové prvky do vtedajšej lekárskej praxe. Paré zatváral rany ihlou a niťou, ako keď obyčajná žena zašíva roztrhané šaty.

Paré sa rozhodol svoje lekárske objavy zapísať. Aj keď sa už naučil po latinsky, rozhodol sa, že bude písať po francúzsky, aby z toho mali osoh aj holiči-chirurgovia. Jeho spis obsahoval praktické chirurgické rady. Odborní lekári však zabránili vydaniu tejto knihy s tým, že nie je možné vydať nijakú lekársku knihu bez jej schválenia odbornou lekárskou komorou. Po štyroch rokoch sa mu konečne podarilo súhlas získať. Jeho kniha znamenala začiatok modernej chirurgie.

Parého viera a skromnosť zvíťazili nad neprajníkmi. Francúzsky kráľ Henrich II. ho zamestnal ako svojho osobného lekára. Francúzsky ľud mu postavil pomník, na ktorom je napísané jeho krédo: „Ja som ho liečil, Boh ho uzdravil.“

Zošívanie je aj dnes najbežnejší spôsob uzatvárania rán. Lekári vychádzajú z Parého príkladu a vymýšľajú nové metódy – svorky, lepiace obväzy, lasery atď. Na počiatku toho všetkého je však Ambroise Paré, ktorý poznal toho, ktorý je skutočným zdrojom každej uzdravujúcej moci.

Zdieľať tento príbeh: