Krehké steblá zeleného obilia boli zvädnuté. Celé týždne nepršalo. Starí ľudia hovorili, že si nepamätajú na také strašné sucho. Z jari dobre popršalo, takže obilie sa zazelenalo, ale v poslednom čase nepršalo. Zúfalo sme potrebovali dážď, aby pšenica dozrela a mohla nastať žatva. Bez tohto dažďa by prišlo mnoho rodín nielen o úrodu, ale zostali by aj bez príjmu. Nasledujúcich sedem dní rozhodne o tom, či obilie dozrie, ale všetko vyjde nazmar. Nutne sme potrebovali čím skôr dážď!

Na každej tvári ste mohli vidieť ustarostenosť. Ľudia ťažko pracovali, ale boli čestní a dôverovali Bohu. Čakali na jeho požehnanie. Poznali zákon sejby a žatvy. Teraz sa ich viera ocitla v skúške. Vie Boh, v akej situácii sa nachádzajú? Čo ich trápi? Zostanú mu verní, nech sa stane čokoľvek? Rozhodli sa slúžiť Bohu bez ohľadu na to, ako to skončí. Zostanú mu verní za každý okolností.

Pastori a veriaci sa rozhodli, že noc z piatku na sobotu strávia na modlitbách. Budú prosiť o dážď. Budú sa dožadovať Božieho požehnania. Spoľahnú sa na jeho milosrdenstvo. Aj ja som sa zapojil a vzal si niekoľko veľmi skorých ranných hodín.

Celá noc bola naplnená modlitbami. Samozrejme, počúvali sme aj predpovede počasia. Dážď nikto nepredpovedal. Vyzeralo to takmer beznádejne. Ale my sme sa modlili. Ráno vyšlo slnko a na obed bola obloha bez jediného mráčika.

V sobotu poobede sme sa schádzali k spoločnej bohoslužbe. Niektorí pri vstupe do budovy upozornili na malé búrkové mračná kdesi v diaľke. Boli strašne ďaleko, ale ponúkali nádej.

Pastor kázal mocné posolstvo a Duch Svätý pôsobil. Vyzýval nás, zmocňoval a požehnával. A potom sme začuli vzdialené hrmenie. A o chvíľu jemný zvuk dažďa na tenkú strechu. Bola to najkrajšia pieseň, akú som v živote počul. Silnela a zmenila sa mohutnú oslavu Božej milosti. Boh nám dal dážď!

Všetci sme sa tešili z tohto Božieho zázraku. Všetci sme povstali. Nebolo jediného suchého oka. Začali sme chváliť Pána Boha a ďakovať mu. Nikto sa nikam neponáhľal. Veď – vonku pršalo!


Zdieľať: