„Jakub, tvoj otec a ja sa chceme s tebou rozprávať,“ povedala mama, keď som sa vrátil z baseballu.

„O čo ide?“

„Odkedy babka zomrela, zdravotný stav nášho dedka sa zhoršil. Nie je dobré, že býva sám. Rozmýšľali sme o tom, že by sme ho vzali k sebe. Najprv sa však chceme o tom s tebou porozprávať.“

„Súhlasím. Dedko je dobrý chlap.“

„Vieš, že trpí na Alzheimerovu chorobu. Táto choroba sa uňho prejavuje tak, že sa správa ináč ako kedysi. Niekedy to bude pre nás všetkých dosť ťažké, pretože budeme musieť byť trpezliví.“

„Ferova babka má tiež Alzheimerovu chorobu a je v ústave,“ poznamenal som. „Fero hovorí, že niekedy ho dokonca ani nepozná. Bude to tak aj u dedka?“

„Náš dedko je teraz v ranom štádiu tejto choroby; nevieme, ako to bude ďalej.“

„Tak dobre, som za to, aby tu býval s nami,“ povedal som.

„Výborne,“ zvolal otec.

Hneď cez víkend sme nášho dedka sťahovali k nám. Keď sme zaklopali na polootvorené dvere jeho spálne, veci ešte nemal zbalené.

„Ahoj, dedko, teším sa, že budeš bývať s nami. Viem, že si hrával baseball. Dúfam, že budeš chodievať so mnou na zápasy. Veľmi tomu športu fandím.“

„To som rád,“ odpovedal dedko. „Ukážem ti, čo som ukázal aj tvojmu ockovi, keď bol ešte chlapec. Vieš, aký bol nahadzovač?

„Viem. Povedal mi, že som to zdedil po ňom.“

Asi o týždeň mal náš tím zápas. Schmatol som rukavice a ťahal dedka so sebou.

Keď sme prišli na pole, dedko si našiel miesto hneď za bariérami. Ja som utekal k spoluhráčom.

Bol som začínajúcim nahadzovačom, preto mi chvíľu trvalo, kým som si nastavil loptu alebo pripravil pálku.

„Poďme, Jožko, ukáž pekný oblúk,“ počul som hlas spomedzi divákov. „Hej, Jožko, pamätaj si, čo som ťa učil.“

Bol to hlas môjho dedka. Volal ma Jožko, pretože tak sa volá môj otec. Pálkou som zle odrazil loptu, ktorá letela úplne mimo.

„Čo to bol za úder?“ dedko vykríkol. Keď som sa naňho pozrel, stál. „Čo si to za hráč? Dostaneš na zadok!“

Do očí sa mi začali hrnúť slzy. Dedkove slová ma veľmi ranili. Pozrel som sa okolo, či to počuli aj moji kamaráti. Nanešťastie áno. Nepozerali sa na mňa, ale kopali do zeme, akoby boli v rozpakoch.

„Bože, prosím ťa, pomôž mi vydržať,“ modlil som sa. Prehltol som hrču, ktorá sa mi urobila v hrdle a zhlboka som sa nadýchol. Mysľou mi prebehol biblický verš: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Po chvíli som sa cítil lepšie. Loptu som odrazil správne a bežal som na métu.

„Bod!“ zvolal rozhodca.

„Vďaka Bohu,“ povedal som a s úľavou si vydýchol.

Keď som z poľa odišiel, Karol, ktorý chytal lopty, sa ma spýtal: „Ako to, že ťa dedko volá Jožko?“

„Tak sa volá môj otec,“ povedal som. „Starý otec má Alzheimerovu chorobu, niekedy sa mu to popletie.“

Pozrel som sa na miesto, kde sedel môj dedko. Nejaké deti sedeli pred ním, smiali sa a robili grimasy. Vedel som, že si myslia, že môj dedko je blázon. Dedko sedel ticho a ruky mal položené na kolenách.

Keď som sa o niekoľko minút znova pozrel smerom, kde sedel môj dedko, nenašiel som ho. Očami som ho hľadal medzi ľuďmi, ale nevidel som ho. Cez prestávku som sa spýtal trénera: „Môj dedko má Alzheimerovu chorobu, nie je tam, kde sedel. Mohol by som ho ísť pohľadať?“

„Samozrejme, Jakub.“

Vystrelil som ako šíp k stánkom s občerstvením. Nebolo tam veľa ľudí, ale dedko tam nebol.

„Nevideli ste tu asi pred polhodinou staršieho pána v modrom kabáte?“ spýtal som sa jednej predavačky.

„Nepamätám si, že by tu niekto taký bol,“ odpovedala.

Začal som sa prechádzať. To robím vždy, keď som nervózny. Vôkol baseballového ihriska bol les. Čo ak dedko blúdi po lese a zabudol, kto je a kde bol?

„Upokoj sa,“ povedal som si, „ver a všetko bude v poriadku.“

„Prosím ťa, Bože, doveď ma k nemu,“ povedal som nahlas.

Obišiel som stánky. Za nimi boli verejné záchody. Jedny dvere sa otvorili a z nich vyšiel môj dedko.

„Jakub!“ zvolal prekvapene. „Ako hra pokračuje?“

„Je to vyrovnané, 3 : 3,“ odpovedal som. Chytil som ho za ruku a ticho ďakoval Bohu.

Vrátili sme sa spolu k bariéram a dedko povedal: „Si výborný nahadzovač, Jakub. Vieš, že aj tvoj otec, keď bol chlapec, bol nahadzovač?“

„Áno,“ odpovedal som usmievajúc sa. „Hovorí, že som to zdedil po ňom.“


Zdieľať: