Medzi ľuďmi koluje vymyslený príbeh o tom, ako jedného dňa nevyšlo slnko. Predstavte si, čo sa stalo. Bolo šesť hodín ráno, a po brieždení ani stopy. Sedem hodín – no ani jediný lúč svetla. Na poludnie bola taká tma, aká býva o polnoci. Vtáky nelietali a nespievali, len húkanie sovy prerušovalo desivé ticho. Potom nastali dlhé temné hodiny popoludnia a napokon prišiel večer. V tú noc však nikto nespal. Niektorí plakali, niektorí zalamovali rukami v mučivej úzkosti. Kostoly boli plné ľudí, ktorí v hlbokej bázni kľačali na kolenách. Zostali tu po celú noc. Po tejto dlhej noci plnej strachu a múk boli uslzené a nedočkavé tváre miliónov ľudí obrátené na východ. Keď obloha začala ružovieť a vyšlo slnko, odvšadiaľ zaznievali radostné výkriky. Všetci ďakovali Bohu za to, že opäť vyšlo slnko.

Božie požehnania niekedy považujeme za také samozrejmé, že si neuvedomujeme, za čo všetko môžeme byť vďační. Dary, ktorými nás Boh obdarúva, sú čerstvé každé ráno a nové každý večer. Nezabudnime, za čo všetko máme byť Bohu neustále vďační!


Zdieľať: