V noc, na ktorú pripadlo desiate výročie našej svadby, sme s manželom ležali v posteli – ďaleko od seba a bez toho, aby sme spolu prehodili čo len slovko. Tento stav bol nevyhnutným dôsledkom spôsobu nášho spoločného života od samého začiatku nášho manželstva.
Vzali sme sa po skončení štúdia a usadili v meste, kde bol malý cirkevný zbor. Miestni členovia nás srdečne privítali a po niekoľkých stretnutiach zapojili do života zboru. Bolo to pre náš niečo nové a nezvyčajné. Obaja sme predtým chodili do veľkých zborov, kde sme neboli priamo zapojení v žiadnych aktivitách. Stačilo, že sme prišli na bohoslužbu. Tu som však som musela dokonca hrať na klavír pri spoločných piesňach. Vyhýbala som sa tomu, keďže som neabsolvovala všetky ročníky na ZUŠ.
Odvtedy mal každý z nás v tomto malom zbore vždy dve alebo tri služobnosti. Raz do týždňa sme viedli modlitebné stretnutia. Pracovali sme ako diakoni, vedúci zboru, v oddelení komunikácie, osobnej služby, sobotnej školy atď. Nejaký čas sme boli aj správcami budovy zboru. Pretože tí, čo už dlho učili v detskej sobotnej škole, si chceli trocha oddýchnuť, prestali sme „učiť“ dospelých a preorientovali sa na deti. Ja som sa venovala menším, manžel starším deťom. V sobotu poobede sme ich neraz vzali do prírody, aby si rodičia mohli dopriať aspoň trošku sobotného odpočinku. Po troch rokoch začal manžel učiť v neďalekej škole. Kúpili sme si nové auto – kombíka. Len pre nás dvoch bolo veľké, ale neskôr začal manžel voziť aj deti do školy.
Boli sme šťastní, ale veľmi zaneprázdnení – písali sme dizertačné práce, zarábali na živobytie a pracovali pre zbor. Potom sme začali pracovať ako vedúci oddielu pre deti klubu Pathfinder. Celý rok sme sa pravidelne každý týždeň stretávali s deťmi. Potom prišlo leto. Obaja sme úspešne ukončili štúdium a tešili sa, že sa čoskoro presťahujeme a začneme na novom mieste. Pathfinderi nám však pripomenuli náš sľub – že skôr, ako odídeme, vezmeme ich na stanovačku. Vzali sme kalendár, aby sme našli voľný víkend. Zostal nám už len jeden. Bol to víkend, na ktorý pripadlo desiate výročie našej svadby.
A tak v noc nášho desiateho výročia sme ja i môj manžel ležali v posteli, ďaleko od seba a bez toho, aby sme spolu prehodili nejaké slovo – on v stane s chlapcami a ja v stane s dievčatami.


Zdieľať: