Miško bol veľký nezbedník. Všade, kde chlapci vyvádzali, bol pritom. Celá dedina vedela, koľko nepríjemností a trápenia spôsobuje svojimi šibalskými kúskami rodičom. Veľmi rád skrýval druhým ľuďom veci a keď videl, ako ich to zlostí, veľmi sa z toho tešil. Neraz sa jeho šibalstvo zmenilo na vážny problém, za čo ho čakala bitka alebo nejaký iný trest. Ktovieako účinné to však nebolo.

Nebol to však celkom zlý chlapec. Mal dobré srdce a bolo mu ľúto každého, kto nejakým spôsobom trpel. Súcit ho niekedy priviedol až k slzám. Nad vtáčími hniezdami sa však zmilovať nevedel. Keď nejaké objavil, nedalo mu to pokoj dovtedy, kým ho nevybral. Liezol po strechách a po najtenších konároch stromov, čo bolo neraz veľmi nebezpečné. Len čo sa dopočul, že niekde na lúke alebo v hore sú vtáčie hniezda, hneď tam bežal, zabúdajúc pritom na obed, svoje povinnosti i návrat domov.

No s krčahom sa chodí po vodu dovtedy, kým sa nerozbije. I Miško raz musel so svojím zlozvykom skončiť.

Jedného krásneho letného dňa sa Miško od kamarátov dozvedel, že ďaleko za dedinou je vraj mnoho vtáčích hniezd. Spolu s kamarátmi sa tam hneď ráno vybrali. Breh potoka bol naozaj plný rôznych skrýš a dier. Všetko svedčilo o tom, že sa tu zdržuje veľké množstvo vtákov. Už vopred si chlapci korisť podelili. Miško sa asi najviac tešil na bohatý úlovok. Zakrátko mali naozaj plno rôznych vajíčok všetkých farieb. Z jedného hniezda vybrali dokonca mladých vrabcov. Odrazu jeden z nich uvidel trocha nižšie v brehu potoka väčšiu dieru. Zdalo sa, že tam budú mať hniezdo nejaké väčšie vtáky. Všetci boli zvedaví, ako ten vták vyzerá a aké má vajíčka. Začali sa hádať, kto z nich má hniezdo vybrať a ako sa o korisť podelia. Miško, keďže sa považoval za znalca vecí, si túto príležitosť nedal ujsť. Krátko vysvetlil svojim kamarátom, že keby ich nebol zavolal, neboli by o tom vedeli. Druhýkrát si vraj radšej zavolá niekoho iného.

Aby mal k hniezdu dobrý prístup, jednou nohou sa musel postaviť na mladú vŕbu a kolenom druhej sa oprieť o breh potoka. Bolo to dosť nebezpečné, no on si z toho nič nerobil. O chvíľu už siahol oboma rukami do diery. Naplnený radosťou zvolal, že cíti niečo celkom mäkké. Sú to asi mláďatá tých veľkých vtákov. Keď však vytiahol ruky von, všetci zbledli do strachu. Miško vytiahol z diery veľkého hada, ktorý sa mu pripäl na ruky. Odhodil ho preč celý zhrozený, pričom padol do potoka. Kým doplával na druhý breh, ostatní chlapci utiekli domov. Aj Miško, ktorý tu zostal sám, sa triasol od strachu a radšej sa vybral domov.

Doma sa k všetkému priznal. Dostal horúčku a niekoľko dní musel ležať. Had našťastie nebol jedovatý, inak to mohlo skončiť oveľa horšie.

Od tejto udalosti mal Miško dlhý čas pokoj. Jedného dňa však zbadal na hruške v ich záhrade vtáčie hniezdo. Stále pozoroval malé vtáčiky. Siahnuť do hniezda sa však neopovážil, lebo si dobre pamätal, čo sa mu nedávno stalo.

„Vysoko na strome predsa nemôžu byť hady,“ myslel si. Tak dlho sa o tom presviedčal, až opäť vyliezol na strom. Keď už bol celkom hore, uvidel na druhej strane iné hniezdo. Aby mu vtáčiky neuleteli, jednou rukou siahol do jedného a druhou do druhého hniezda. No len čo to urobil, pocítil, že ho niečo uštiplo na ruku. Tak sa zľakol, že sa zabudol držať a padol zo stromu. Mohol byť rád, lebo sa to skončilo „len“ zlomenou rukou. S plačom sa vrátil domov. Tentoraz trvalo oveľa dlhšie, kým sa uzdravil. Mal však dosť času na to, aby mohol premýšľať o svojom živote. Rozhodol sa, že s tým prestane. Sľúbil to Pánu Bohu a s jeho pomocou sa z neho naozaj stal dobrým a šľachetným človekom.


Zdieľať: