Eunika Pikeová pracovala medzi domorodými Indiánmi v juhozápadnom Mexiku už štyridsať rokov. Za ten čas o nich zistila niekoľko zaujímavých vecí. Napríklad, že títo ľudia len zriedkavo priali niekomu niečo dobré. A nielen to, neradi si navzájom hovorili svoje nové poznatky, neradi jeden druhého učili, neradi sa delili o evanjelium, ktoré im zvestovala. Keď sa napríklad niekoho opýtala: „Kto ťa naučil piecť taký dobrý chlieb?“, domorodec jej odpovedal: „Sám som sa to naučil.“ Človek by si z tejto odpovede mohol myslieť, že mu v tom naozaj nikto nepomáhal.

Eunika hovorí, že toto čudné správanie má svoj pôvod v indiánskej predstave „obmedzeného dobra“. Indiáni si myslia, že je len toľko dobra, toľko poznania a toľko lásky, aby to vystačilo tebe samému. Učiť niečo iného človeka znamená, že oberáš o poznanie samého seba. Milovať svoje druhé dieťa znamená, že to prvé musíš zákonite milovať menej. Priať niekomu niečo dobré – stačí napríklad zaželať „dobrý deň“ – znamená, že sa musíš vzdať nejakej časti svojho vlastného šťastia, ktoré už nemôžeš získať späť.

Život nás však učí, že radosť, o ktorú sa podelíme, je dvojnásobná radosť.


Zdieľať: